Soul (10)

Čas plynul a už tu bol pondelok, posledný deň pred prázdninami. Všetci mali vianočnú náladu. Vo vstupnej hale bol jeden obrovský stromček a na jeho vrchole sa vynímali malí anjelikovia. Jedáleň bola vyzdobená blikajúcimi hviezdičkami a Mikulášmi. Po celej škole viseli girlandy a imelo. A pod ním večne stáli šťastné páriky. No ako naschvál, my so Shanom sme pod ním nikdy nezastavili. Avšak po obede sme mali hodinu chémie. Profesorka potrebovala jednu zložku na vytvorenie protilátky. Prihlásili sme sa, že jej ju donesieme. Shanovi na tej hodine záležalo. Asi to bol jeho obľúbený predmet. No bolo to jednoduchšie, keď tomu chápal. Nehlučne sme kráčali po chodbe, až sme zastavili pred kabinetom. Zaklopali sme, ale nič sa nedialo. Nervózne som sa rozhliadala po chodbe, až som nad nami zazrela imelo.
„Shane? Vidíš to?“ spýtala som sa a ukázala hore.
„Áno a čo má byť?“
„Ty nepoznáš ten zvyk?“
„A aký?“ spýtal sa.
„No, keď stojíš s dievčaťom pod imelom máš ju pobozkať.“
„Tak to je celkom prijateľný zvyk,“ povedal a nahol sa ku mne aby mi dal pusu. Cítila som jeho teplý dych na mojom líci a srdce sa mi opäť rozbúchalo ako šialené. Po toľkom čase, by s tým mohlo prestať, pomyslela som si. V tom okamihu sa dvere kabinetu rozleteli a stál v nich môj otec.
„Prosím?“ spýtal sa, no keď si uvedomil, kto tam stojí a čo robí, tvár mu stuhla.
„Chceli sme jednu žilku amerníka na liečivé látky. Pani profesorka ju potrebuje,“ povedal Shane slušne, pretože ja som sa nezmohla ani na jedno slovo.
„Nech sa páči,“ povedal neochotne a zabuchol za sebou dvere. Okamžite som vybuchla v smiech. Nemohla som uveriť, pri čom nás môj otec nachytal. Viem, nie je to nič veľkého, ale keď si predstavím čo s ním urobilo toto, čo by s ním urobilo to veľké.
„Prečo sa smeješ? Teraz ťa zavrie do veľkej veže a ty mi budeš musieť spúšťať vlasy, aby som sa mohol k tebe dostať.“
„Áno. Potom ťa zhodí, tŕnie ti vypichne oči a ja budem hrozne plakať. Problémy doma budem mať určite, ale myslím, že ma nezavrie.“
„Ozaj, dnes by som s tebou chcel ísť na naše miesto.“
„Aj ja.“
„Takže po škole.“
„Super.“
Už sme boli pri dverách a ja som rýchlo otvorila. Učiteľka bola síce nespokojná s tým ako dlho nám to trvalo, ale poďakovala. Vrátili sme sa k svojej práci, no ani jeden z nás nič nepovedal. Robili sme, akoby sa nič nestalo. Až nato, že som sa skoro každých desať minút smiala. Ku koncu hodiny sme sa rehotali obaja, no museli sme s tým prestať, pretože na nás učiteľka hodila pohoršujúci pohľad. To nás však ešte viac rozosmialo až nám tiekli slzy.
Celý deň som sa snažila vyhnúť otcovi. Hanbila som sa pred ním ukázať. Jeho slušné dievča sa bozkáva so zabijakom. Hrozné. Pri stole sme sedeli ticho, len sme sa dotýkali prstami pod stolom. Neradi sme prejavovali svoju náklonnosť na verejnosti. Iba ak náhodne.
Ako naschvál sme mali poslednú hodinu s otcom. Opatrne som vošla do triedy a sadla si vedľa Sory. Videla môj strnulý výraz, a preto sa spýtala:
„Čo sa deje?“
„Nič. Absolútne v pohode,“ zaklamala som jej.
Vošiel do triedy, ako vždy si položil veci na katedru, no dnes ich doslova šmaril. Bez slova vzal kriedu a písal nezvyčajne dlhý príklad na aerodynamiku.
„Kto to chce vypočítať? Slečna Caringová nech sa páči.“
Opatrne som vstala a kráčala k nemu. Vzala som si od neho kriedu a začala počítať. Nevedela som čo robím, no mala som nutkanie písať to, čo som písala. Na tabuli som videla dlhý postup, ale vôbec som nevedela čo znamená. Nakoniec som jeden výsledok podčiarkla a sadla si.
„Konečne nám nelietate v oblakoch. Fajn prejdime k novej látke.“
Keď som si sadala, usmiala som sa na Shana a záporne som pokývala hlavou. Bol nenapraviteľný. Jemu proste moja myseľ nedala pokoja a musel sa s ňou neustále hrať. Po vyučovaní som ho čakala pri starom dube. Leteli sme ako vždy, no tentoraz sme opäť pristáli na strome. Bála som sa to je jasné, ale zároveň bol pri mne a tak všetky obavy zahnal. Našla som si pohodlnú polohu a obrátila som sa k nemu. Sedel hneď vedľa mňa a ruku mal prehodenú okolo môjho pásu, aby som nespadla.
„Tak čo si chcela?“ spýtal sa ma na rovinu.
„No, vieš, blížia sa Vianoce a ja ich budem tráviť s mamou, a tak ma napadlo, že by som ti dala darček už teraz.“
Vytiahla som malú šarlátovo červenú fľaštičku z vrecka kabáta.
„Neviem či sa ti bude páčiť, no získala som nesmrteľnú vodu. Jediná kvapka dokáže zachrániť toho, kto umiera. Vieš myslela som, že keď máš rád tie gebuziny čo robíme so Strictovou...“
„Je to úžasné,“ povedal a premeriaval si nádobu medzi dlhými prstami. „Aj ja pre teba niečo mám. Zavri oči,“ povedal, no ja som sa bála, že spadnem. Prekonala som sa a zavrela oči. Cítila som ako mi otáča ruku dlaňou nahor a niečo mi do nej dal.
„Fajn. Môžeš otvoriť oči.“
Od úžasu som nemohla hovoriť. Ležal mi tam nádherný medailón. Pozorne som skúmala zlatý prívesok. Na zadnej strane bolo niečo vygravírované.
„When you come to the end of the rainbow, I’ll be there
And when you stand at the edge of the ocean, I’ll be there. “
S láskou Shane.
Pozeral na mňa, akoby chcel vyčítať z môjho pohľadu, či sa mi páči.
„Naša obľúbená pieseň,“ povedala som neveriacky.
„Priznám sa, že ma inšpirovala.“
„Ďakujem,“ povedala som a nebezpečne som sa nahla. „Ideme, už je mi z tej výšky zle.“
„Samozrejme,“ zasmial sa.
Keď sme boli opäť pri škole, rozlúčili sme sa a popriali si šťastné Vianoce. Neochotne som si sadla do auta a zapla kúrenie. Riadila som auto po prázdnej ceste a myslela som na to, čo poviem otcovi. Keď som bezchybne zaparkovala pred domom, videla som rozsvietené svetlá v obývačke. Ešte predtým než som vstúpila do jamy levovej, pripevnila som si medailón na krk. Zlato ma príjemne chladilo pod zimnou bundou. Nehlučne som sa snažila vyjsť hore do svojej izby, no neúspešne.
„Čo to malo byť?!“ zaburácal hlas zdola.
„Neviem o čom hovoríš.“ Nenapadla ma lepšia odpoveď.
„O tom, čo sa stalo pred kabinetom.“
„No vieš, to občas zamilovaní ľudia robia.“
Prvýkrát som povedala slovo zamilovaný v spojení so mnou a Shanom.
„Zamilovaní?“ spýtal sa. Možno to nešlo dokopy ani jemu.
„Áno.“ Videla som, že pozrel na medailón na mojom odhalenom krku.
„To ti dal on?
„Aj keby, čo s tým urobíš?“
„Nerozčuľuj ma Nessa. Povedal som ti, že Corving nie je pre teba bezpečný.“
Vtedy do mňa prúdila zlosť. „Každý hovorí aký je nebezpečný, no nikto mi nepovie prečo. Možno taký v skutočnosti ani nie, to vy ste si ho zaškatuľkovali. Nemáš právo ho takto odsudzovať pokiaľ si ho dobre nespoznal. To čo sa hovorí o jeho rodine na neho platiť nemusí!“ kričala som.
„Zajtra odchádzaš na Vianoce k matke, možno ti to vyženie z hlavy,“ povedal pokojne.
S dupotom som vybehla do svojej izby. Rozhodla som sa, že keď budem preč, zoberiem si materiály o ich rodine zo školskej knižnice. Počula som, že tam majú všetky informácie. Hľadala som aj na internete, no tam nebolo nič čo by sa spájalo so slovom Corvingovci, tak som išla spať.
Na druhý deň som sa zobudila veľmi skoro. Musela som stihnúť priveľa vecí. O siedmej som vyrazila do školy, pretože ju na prázdniny zatvárali. Rýchlo som dobehla a zamierila do knižnice. Stála tam milá stará pani okolo osemdesiatky. Na nose mala veľké okrúhle okuliare a na perách krvavo červený rúž. Nehodil sa k farbe jej pokožky, ale čo už. Nahla som sa ponad pult aby som na ňu lepšie videla, pretože bola hrozne malinká.
„Dobrý deň, želáte si?“ spýtala sa zdvorilo.
„Hmmm, áno chcela by som všetky zmienky o rodine Corvingovcov.“
„Milá moja, je mi to ľúto, ale nejaký chuligáni sa sem vrútili a spálili ich.“
„Len tie? O iných rodinách nie?“
„Nie. Ale mohla by som vám dať toto. Je to jediná kniha, ktorá ich spomína. Pravdepodobne o nej nevedel, pretože bola zahrabaná.“
„Dobre, a tiež by som chcela niečo o Caringovcoch.“
„Samozrejme.“
Keď mi vypísala preukaz, vyšla som von s dvoma hrubými knihami. Pred dvoma dňami som sa Shana spýtala na jeho tajomstvo. Žeby to bolo až také hrozné, že to chce čo najlepšie ochrániť? On ich predsa nemohol spáliť. Nedávalo to logiku. Spamätala som sa zo svojich myšlienok a vybrala som kľúč z vrecka. Vybehla som do izby a narýchlo sa pobalila. O niekoľko minút už trúbilo auto mojej mamy pred domom. Schytila som kufor a bežala von. Tam som sa jej vrhla do náručia. Vyzerala sviežo a mlado. Okolo očí už nemala toľko vrások a dokonca bola aj nalíčená. Farby jej oblečenia už neboli fádne, ale veselé. No pár vecí sa na nej vôbec nezmenilo. Jej vlasy boli rovnako hnedé a neposlušné ako tie moje. Čierne oči ma prehlodávali skúmavým pohľadom, no na jej bledej oválnej tvári žiaril úsmev. Bola vysoká, pekná a hlavne pôsobila šťastne. Najlepšie na nej bolo, že som jej mohla hocičo povedať, bez toho, aby mi niečo zakazovala. Vždy predniesla rozumné argumenty. Nie ako otec, ktorý povie, nebudeš sa s ním rozprávať a basta. Ona ma vedela pochopiť. A vedela tiež ako sa cítim bez toho, aby som jej niečo povedala. Niečo ako Shane. Avšak mame sa nikto nevyrovná. Možno sa trochu ťažšie vyrovnávala s mojími schopnosťami, no teraz vyzeralo, že na to zabudla.
„No čo, zlatko vyrazíme domov do Londýna?“
„Samozrejme.“
Na svoj pôvodný domov som si za posledné mesiace ani nespomenula. Toto miesto som si obľúbila. Nebolo tu nič len príroda. Tisíce miest kam sa dá schovať pred očami môjho otca. Nasadla som na miesto spolujazdca a zapla si pás.
„Povedz, ako vyzerá ten mladý muž, ktorý tak nahneval tvojho otca.“
Hovorila to s miernym úsmevom. Pre ňu bol dobrý ten, kto vie rozčúliť jej exmanžela. Vždy o ňom mala tvrdenie, že je nezodpovedný a ťarbavý. Zakaždým, keď to niekto niečím dokáže, jej tvár nadobudne víťazoslávny úsmev.
„Je neuveriteľný. Má modré oči, hnedé medené vlasy a neskutočne bledú pokožku. Je proste božský,“ povedala som a pri spomienke na neho som si slastne vzdychla.
„A máš ho naozaj rada? Naozaj naozaj rada?“
„Áno,“ povedala som rozhodne.
„A on teba?“
Áno,“ nebola som si istá, ale cítila som to.
„Tak je to potom v poriadku.“
Cesta nám ubehla rýchlo, pretože sme sa dookola o niečom rozprávali. Prezradila som jej všetko od začiatku po koniec. Ako som Shana poznala a tak ďalej. Nakoniec bola na rade ona. Dozvedela som sa, že ju v práci povýšili.
„Sebastian sa na teba pýtal. Nešlo mu do hlavy prečo si odišla.“
Sebastian bol môj bývalý chalan. Až nato, že som sa s ním nerozišla, iba odišla preč. Neviem, či to bude brať ako rozchod, ale budem mu to musieť nejako vysvetliť. On bol v podstate celkom dobrý chalan. Mal hnedé krátke vlasy a oči neidentifikovateľnej farby. Skôr by som povedala, že ich farba bola podľa nálady. Keď bol so mnou mal ich zelené. Keď sa na niekoho hneval mal ich sivé, ba priam priehľadné. Bol proste idolom všetkých báb v tedajšiom deviatom ročníku. Hral basketbal, preto bol vysoký a svalnatý. No skrátka bol to kus. Pokožku mal neobyčajne hnedú nato, že celý život býval tu v Londýne, kde je šanca opáliť sa ako, že by som zmenila farbu svojich vlasov. Ale poviem vám, byť dievčaťom hráča basketbalu za školu je dosť únavné. Nevedela som kedy žiarliť a kedy nie, pretože sa okolo neho točilo príliš veľa ‚fanyniek‘. Bol jednotka na celej škole, čo ja som vôbec nebola a ostatní nechápali, čo ho na mne priťahuje. Tomu som nechápala ani ja. Načo ja, keď mohol mať hociktorú z davu? Bola pravda, že som s ním toho veľa prežila a nechcela som to len tak hodiť za hlavu, no nebola iná možnosť. Ublížil mi a jediná šanca ako sa s ním rozísť, bol odchod a na všetko zabudnúť. Zmeniť svoju minulosť a začať niekde úplne inde. V tom mi pomohli moje čarovné schopnosti. Odišla som k otcovi a našla som úplne iný smer života a tiež Shana. On ma nevystavoval ako trofej vo výklade. Pre neho som bola oveľa viac. Bola som jeho spriaznená duša a on bol pre mňa celý svet. Nikdy som také silné puto s chalanom nenadviazala. Sebastian bol prvá láska a tie nevydržia veľmi dlho. Je pravda, že bol milý, nežný, no to nie je všetko. Nevedela som, či budem schopná sa s ním cez tieto prázdniny stretnúť.
„A povedala si mu, že tu budem na Vianoce?“
„Nejak mi to vykĺzlo. Bola som na nákupe a on bol taký zdvorilý. Vieš spýtal sa ma ako sa mám a ja, že dobre, pretože ku mne príde dcéra. Prepáč mi to srdiečko.“
„Fajn, diky mami,“ povedala som urazene.
Potom sme už boli ticho. Pustila som rádio a pohmkávala si melódiu známej skladby. O niekoľko minút sme boli doma. Keď som videla náš dom, bola som neskutočne rada, že som opäť tu. Náš drevený domček sa nezmenil ani o malilinký kúsok. Stále bol biely a nevinný ako duša nejakého svätca. Starodávne okná boli skryté za okenicami. Prišla som k mohutným dubovým dverám z devätnásteho storočia, zvrtla kľúčikom vo dverách a dokorán som ich otvorila. Čerešňový nábytok v chodbe sa vôbec nepohol. Vyletela som do svojej izby. Vo dverách som sa nadýchla známej škoricovej vône z vonných tyčiniek. Všetko ležalo na pôvodnom mieste. Dokonca aj perina bola akoby som ju stlala dnes ráno. Pozrela som sa na moju zbierku kníh. Táto izba bola odrazom mojej minulosti. Bola chaotickejšia ako tá u otca. Nič nebolo uložené pekne, ale len tak. Na stenách ešte videli tapety známych hercov a spevákov. Položila som si tašky na zem a hodila sa do nadýchanej periny. Pozrela som sa na oranžový strop. Odrazu som sa postavila a zamierila k oknu. Videla som zamrznuté jazero, na ktorom sme sa každú zimu korčuľovali. Teraz tam však nebol nikto. Bolo opustené ako nikdy predtým. Smutne som som sa zadívala na čierny les ďaleko za ním a spomenula som si na Shana. Vtedy som si uvedomila, že som sa do tej knihy ešte ani raz nepozrela. Rýchlo som sa vybalila, vzala si ich a sadla si na parapetu. Začala som listovať v tej veľkej čo mi poradila knihovníčka. Našla som si obsah a hľadala som niečo čo by mohlo súvisieť s jeho rodinou. Jediné slovo, ktoré som našla bolo dosť výstižné- Corvingova pomsta. Neviem či to má niečo spoločné s ním, veď predsa v tom čarovnom svete mohlo žiť veľa Corvingovcov. Otvorila som na strane stopäťdesiattri a začala som čítať, no v tom zdola zavolala mama.
„Máme návštevu zlatko.“
Nemala som tušenie kto to mohol byť, no z jej hlasu som vycítila, že nikto dobrý. Zišla som po schodoch a videla jeho tvár. Sebastian stál oproti mne s vyškereným ksichtom. Zamračila som sa na neho a otočila sa.
„Nie, Nessa. Chcel som si to vyjasniť.“
„Niet čo objasniť. Ja som sa s tebou rozišla.“
„Mohli by sme sa poprechádzať?“
„A na čo? Už medzi nami nič nie je.“
„Len kamarátsky.“
„Tak fajn, ale iba na chvíľu.“
Musím uznať, že vyzeral neskutočne dobre. Na hlave mal sivú rapperskú čiapku, na ktorej mal ešte kapucňu z mikiny. Oči mal dnes neuveriteľne čierne a na brade mal jemné strnisko. Z rukávu bundy mu trčali len končeky prstov. Keď som vyšla von, ležérne sa opieral a stenu nášho domu. Postoj mal ako vždy frajerský. Vykročila som na chodník a pustil sa za mnou.
„Kam si odišla?“
„Ku otcovi.“
„Vyhýbaš sa mi?“
„Tebe? Nie. Prečo?“
„Neviem, len ma to tak napadlo. Vyzeráš dobre.“
„Aj ty.“
Naše vety bol krátke, akoby sme boli cudzí ľudia, ktorí sa stretli na ulici, hoci sme sa poznali už tri roky.
„Už máš niekoho iného?“
„Hej a ty?“
„Nie,“ povedal neochotne.
Pozrela som sa na neho, pretože nepoložil ďalšiu otázku. Jeho výraz tváre už nebol taký tvrdý ako predtým. Zračilo sa v ňom sklamanie. Možno ma mal naozaj rád a ja som mu zlomila srdce. Sadli sme si vedľa seba na lavičku. Hrozne sa mi triasli ruky a dýchala som prerývane. Neviem čo to spôsobilo. Možno to napätie medzi nami dvoma, alebo to bolo z toho, že keď som odišla, ešte stále som ho mala trošku rada. A teraz keď ho vidím opäť po takom dlhom čase. Bolo to zvláštne.
„Vôbec si sa nezmenil,“ prerušila som ticho.
„Ty hej. Vieš teraz vyzeráš tak sebaistejšie ako predtým. Vtedy si bola sivá myška.“
„Vieš ako sa hovorí.‚Nová škola, nové zvyky.“
„Asi sa ti tam páči. Vyzeráš byť nadšená, keď o nej hovoríš. Spoznala si ho tam?“
„Môjho priateľa? Hej sme spolužiaci.“
Po krátkej odmlke som opäť prehovorila ja: „Nepríde ti táto debata divná. Teda myslím, to napätie medzi nami akoby sme....ja neviem, ale akoby sme si zrazu boli cudzí.“
„Hej, aj ja to cítim.“
„A pritom sme toľko toho spolu prežili. Pamätáš, keď si na kabinet načarbal sprejom: ‚Do prdele s učiteľmi!‘?“
„Hej dostal som dva týždne po škole. A to sa nado mnou zľutovali.“
„Kde si vlastne na škole?“
„Jediný z našej triedy chodím na Wanderssovku.“
„To je super škola,“ povedala som trochu nadšene.
„Hmmm.“
„Ja toto napätie neznesiem. Pozri, vieš prečo som sa s tebou rozišla. A je mi to fakt ľúto, ale už som s tým nevydržala viac žiť. Pochop, že ja som ťa mala tiež veľmi rada, ale teraz je to za nami.“
„Ja viem. A úplne ťa chápem, no myslím, že tá ťažoba medzi nami nie je len tým rozchodom.“ Hovoril pomaly, akoby sa bál vôbec niečo povedať.
„A čím potom?“ spýtala som sa, pretože ma nenapadol žiadny iný dôvod.
„Neviem.“
„Už by som mala ísť domov. Som unavená z cesty.“
„Hm.“
Odprevadil ma domov, no medzi nami už nepadlo ani jedno slovo. Ako keby ste luskli prstom a odrazu je celé priateľstvo v keli.
Doma som sa vyzliekla a pomohla som mame s večerou. Vraj mi chce niekoho predstaviť. Slušne sme sa obliekli a čakali sme. Niekoľko minút pred šiestou zazvonil zvonček pri dverách. Mama povedala, že pôjde otvoriť. Z chodby som počula tlmené hlasy, no nevedela som či patria žene alebo mužovi. Nakoniec mi mama predstavila kolegu z jej firmy.
„Ahoj ja som Eddie. Vieš spoznali sme sa s tvojou mamou asi pred mesiacom.“
„Dobrý,“ povedala som s núteným úsmevom. Musela som uznať, že mama mala dobrý vkus pokiaľ ide o chlapov výzorovo. Mohol mať takých tridsaťsedem, čo je o dva roky viac ako má ona. Pod čiernymi vlasmi mu žiarili bledosivé oči. Nešlo to dokopy, ale vyzeralo to fantasticky. Postavu mal ako nejaký dvadsaťročný. Tvár mal opálenú, takže asi prišiel z dovolenky alebo sa prisťahoval. Ruky mal strašne veľké. Zistila som to vtedy keď mi podával šalát. No tu nešlo ani o to ako vyzeral, ale ako sa správal. Bol ku mne milý. A tiež vravel, že má syna v mojom veku. Myslela som si, že budú neustále kecať len o robote, ale vraveli o všetkom. Dokonca som sa do debaty zapojila aj ja. Nakoniec som išla umyť riady, aby mohli byť chvíľu sami. Potom ako som skončila som sa dala do študovania knihy, presnejšie strany stopäťdesiattri. Článok som čítala len zbežne, nebolo tam nič zaujímavé. Vtedy mi do očí udrela veta, ktorú som už niekde počula:
„Rodina Corvingových sa označovala ako rodina skazy. Rada zabíjala hocikoho a hocikde. Obete, ktoré sa našli boli síce živé, ale vnútri boli mŕtve.“
Vôbec som jej nepochopila. Ako môže byť niekto mŕtvy vo vnútri. Čítala som ďalej.
Už po stáročia sa tento rod označoval za ‚lovcov‘. Lovili to čo im chýbalo. Chceli len to najcennejšie.“
Čo je najcennejšie? pomyslela som si. No článok ma zaujal natoľko, že som pokračovala.
„Tento rod sa živil ľudskými dušami. Netvory zohyzďovali ľudské telá tým, že im vybrali dušu z tela a potom ju sami pohltili. Je to horšie, ako keby človeka zabili a rozsekali na tisíc kúskov. Vaše telo je v podstate živé, no nemôžete nič. Ste nemí, slepí, hluchí. Váš zrak je prázdny, ale vaša hruď sa vám nadvihuje. Ste ako zombie.“
Po tele mi naskakovala husia koža. To nemôže byť pravda, myslela som si.
„Lovci duší si najprv vyhliadnu svoju obeť a potom sa s ňou zblížia. Musia loviť, pretože bez jednej duše každý mesiac, by zomreli. No najhoršie na tom je, že Lovcov duší nemôžeme od bežných ľudí rozoznať. Zabíjajú bez rozmýšľania a bez zľutovania. Najradšej majú čisté ľudské duše, ktorých je na svete málo.
Po tej vete som knihu odložila nabok a zobrala som si druhú. Chcela som sa presvedčiť, že nie som tá čistá duša, ktorú potrebuje. Rýchlo som listovala až som na niečo narazila.
„Rod Caringonvcov je vznešený a čistý. Už v roku 1986 bojovali proti Lovcom duší na Brázde suchého mosta. Zvíťazili, ale lovcov nevyhnali. Naďalej lovili ich druh. Bola to pre nich neobyčajná pochúťka. Niektorí to opisujú ako niečo opojného, no my o tom môžeme len premýšľať.“
Bolo to jasné. Shane ma chcel zabiť. Nevedela som kedy ani kde, ale vedela som ako. Pozitívne bolo to, že som sa to dozvedela skôr, než k tomu došlo. Pozrela som sa na hodinky a bolo desať preč. Prezliekla som sa a šla si ľahnúť, no nemohla som spať. Nemohla som veriť, že po tom všetkom mi chce zobrať dušu. S búrlivými myšlienkami som zaspala, no sny boli ešte horšie. Uprostred noci som sa zobudila celá spotená a vystrašená. Kráčala som po dlhej tmavej chodbe. Na jej konci som videla jasné červené svetlo. Išla som ďalej, pretože ma lákalo. Zastala som. Na zemi som videla obeť. Ležala, vlasy mala odhrnuté aby jej nezakrývali krk. Nohy mala pri sebe a ruky spojené na prsiach ako mŕtvoly. Na rozdiel od nich, ešte žila. Avšak nie tak celkom. Pohľad mala upretý kamsi do diaľky. Zreničky mala rozšírené a farba očí už vymizla. Skláňal sa nad ňou muž. Keď videl, že ho niekto ruší, zdvihol hlavu. Bol to Shane. V ruke držal nejasnú modrú guľu. Na pohľad vyzerala ako obláčik prachu. Prebodol ma pohľadom a rýchlo ju prehltol. Odrazil sa od zeme a letel preč. Kľakla som si k žene a pozrela jej do tváre. Bola som to ja.
Dni leteli a ja som aspoň pri vianočných nákupoch nemyslela na Shana. Ten sen sa mi však vryl do pamäte. Bol taký živý, že naň nikdy nezabudnem. Vianoce s nami bude tráviť aj Eddie, takže to bude trochu veselšie.
Vracala som sa z nákupného centra, keď som stretla Sebastiana.
„Chceš pomôcť?“ spýtal sa slušne.
„No, áno. Ďakujem,“ povedala som a dala mu jednu tašku. Nakúpila som na vianočnú večeru. Budeme traja, takže toho bolo trošku viac ako iné Vianoce.
„Chystáš jedlo?“
„Samozrejme. Vieš, chcem mame pomáhať tak sa snažím.“
„To je od teba pekné. Mala to tu dosť ťažké, ale keď si našla Eddieho, zlepšilo sa to.“
„Hej je to fajn chlapík.“
„Jeho syn so mnou chodí do školy.“
„Fakt a aký je?“
„No celkom fajn. Ja ho až tak moc nevídam.“
Konečne sa medzi nami rozbúrala neviditeľná stena. Bavili sme sa akoby nič. Pomaly sme boli pri našom dome.
„Tak diky za ten nákup, ale už to zvládnem aj sama.“
„Ja viem,“ povedal a prvýkrát po dlhom čase sa na mňa úprimne usmial.
Doma som rýchlo vybalila suroviny a rybu a začala som variť. Samozrejme pomohla mi v tom mamina kuchárka od tety. Pomaly sa blížil večer a ja už som končila. Šalát bol prichystaný, Vianočný koláč tiež, už len rybu. Prichystala som stôl a keď mama prišla do kuchyne, nemohla veriť vlastným očiam.
„Je to úžasné,“ povedala nadšene.
„Ja viem.“
Na prostriedku stola stáli dve dlhé zlaté sviečky. Každý mal taniere a príbor. Obrúsky som zložila podľa origami na labuť. Aby som to priklincovala dala som červený obrus. Krásne sa na ňom beleli taniere. Keď už bola ryba urobená, prezliekli sme sa a privítali Eddieho. Tiež bol z toho vykoľajený, keď počul, že som to všetko urobila sama.
Strávili sme krásnu večeru a potom sme si pozreli nejaký film v telke. Nakoniec sme rozložili gauč. Ak sme chceli aby s nami rozbaľoval darčeky, musel tu prespať.
Na druhý deň ráno som vstala ako zvyčajne prvá. Všade bolo ticho len vonku padal sneh. Všetko bolo zatiaľ prikryté plachtou spánku. Opatrne som vošla do obývačky, kde spal Eddie a pozrela som pod Vianočný stromček. Bol úplne prepchatý. Opatrne som oboch zobudila a vrhli sme sa na to. Dostala som krásne nové tričko, i POD od Eda a iné veci. Mama dostala nádherný červený pletený sveter a náušnice čo som jej kúpila. No a Ed. Ako obyčajne muži dostávajú voňavky, ponožky, svetre a zasa ponožky. Našiel tam dokonca šesť párov, pričom každý inej farby. Keď som rozbalila všetky darčeky, nenápadne som sa chytila medailóna. Prečo mi ho dal ak ma chce zabiť? Možno len chce, aby som mu verila. Aby som sa ľahšie poddala smrti. Nech to bolo akokoľvek, teraz som na to nechcela myslieť.
O niekoľko dní na to tu bol Silvester. Tých sedem dní bolo v celku pokojných. Ako sa hovorí: sviatky pohody a mieru. Ako pre koho. Užívali sme si darčekov. Hlavne ponožiek. Ani som si neuvedomila, že Ed tu je viac ako jeden deň. Vždy sa odišiel domov prezliecť a potom opäť prišiel k nám. Navrhla som mame nech sa spýta, či tu nechce bývať. Aj tak tu prakticky už je nasáčkovaný. Potešil sa a prikývol. Ja aj tak odídem späť do školy a nechcem aby tu bola mama sama.
Večer sme púšťali do vzduchu ohňostroj. Tento rok sme kúpili veľkú škatuľu a mali sme krajší ako kráľovná v Buckinghamskom paláci. Proste to bolo úžasné. O polnoci som si s nimi išla pripiť. Nakoniec ma spánok zmohol a zaspala som pri tradičnej Silvestrovskej relácii.