Soul (11)

Ani neviem ako, ale prázdniny ušli. Nastal deň vrátiť sa a pozdraviť môjho Lovca duší. Čo povie na to, že to viem? A ako sa budem chovať v jeho prítomnosti.
Pomaly som si balila kufre. Nezabudla som ani na tie knihy, čo som si požičala. Lúčila som sa so svojou izbou a svojím domčekom. Celou cestou som zahľadene pozerala von a počúvala muziku v novom prehrávači. Sledovala som, ako sa rušné mesto mení na pokojnú krajinu, kde je všetko možné. Tešila som sa do školy. Na svojich kamarátov a učiteľov. Jediné na čo som sa netešila, boli polročné skúšky zo všetkých predmetov. Z chémie prepadnem, z otcovej hodiny tiež. Praktická skúška sebaobrany by mohla dopadnúť dobre. Nestihla som sa ani učiť alebo lepšie povedané, nechcelo sa mi. Odrazu sme stáli pred otcovým domom. Povedala by som, že teraz bola cesta oveľa kratšia. Možno tu bolo viac vecí, ktoré ma sem lákali. Nevinne som prešla okolo otca do svojej izby.
„Nemôžeš ju takto týrať,“ počula som zvonku mamin hlas.
„Ty nevieš aký je pre ňu nebezpečný,“ naliehal otec.
„Možno nie, ale viem, že naša dcéra by sa nedala len tak ľahko zlikvidovať. Ty hej?“
„Nie, ale prosím ver, že ju chcem len chrániť.“
„Tým, že jej zakážeš lásku?“
„Nebudem ju vystavovať nebezpečenstvu.“
„Ale to robíš aj teraz,“ povedala a videla som ako mama odchádza na svojom aute. Ani som sa s ňou nestihla rozlúčiť.
Keď som bola hotová s vybaľovaním vecí, pustila som sa na knihy do školy. Niečo som si prečítala, ale nechápala som tomu. No nič, asi prepadnem.
V noci sa mi vrátil neskutočne živý sen. Zase som bola v chodba a zase som ležala na zemi s prázdnym pohľadom. No tentoraz, keď som sa zobudila som nebola len vystrašená, ale aj som plakala. Nechápala som ako ma mohol človek, ktorého mám nesmierne rada chcieť zabiť. Stále a stále sa mi vracal do očí jeho lačný výraz tváre. Bolo mi z toho zle.
Keď ma ráno zobudil budík, oči som mala napuchnuté. Rýchlo som si ich opláchla studenou vodou, pretože som čítala, že to pomáha. Neochotne som sa obliekla a zišla dolu na raňajky, no bolo mi tak zle, že som nejedla. Vedela som, že to bude ten najhorší deň v mojom živote na tejto škole. Tiež som vedela, že sa Shanovi budem vyhýbať, pretože môj strach ma ovládol. Netušila som či by bol schopný zabiť ma. Toľkokrát sme boli sami a nezasiahol. Možno však nenastal pravý čas. Ale kniha jasne uvádzala: „So svojími obeťami sa najprv zblížia, a potom im zoberú dušu.“ Mal pravdu, keď sa bál povedať mi to. Vyšla som do snehovej chumelice a nasadla do auta. Pomaly som sa viezla, aby som stihla akurát hodinu, pretože som sa s ním nechcela rozprávať.
Keď som dorazila, práve zvonilo. Dokonale načasované, pomyslela som si. No mohlo mi to byť aj tak jedno, pretože som s ním mala hneď prvú hodinu. Vyšla som do astronomickej veže a nenápadne som vkročila dnu. Sora s Kevinom ma hneď srdečne pozdravili. Pýtali sa na všetko. Ako bolo doma, čo som dostala pod stromček a aký bol Silvester. Ich bombardovanie otázkami prerušila učiteľka. Vykročila som smerom k svojmu miestu a vtedy ma zamrazilo. Srdce sa mi rozbúchalo ako nikdy predtým. Neviem čím to bolo viac. Či tým, že sa mi páčilo ako vyzeral v tej tmavomodrej košeli, alebo strach z toho, že budem sedieť vedľa vraha. Myslím, že strach vyhral. Opatrne som si sadla.
„Ahoj,“ pozdravila som ho ticho.
„Ahoj, ako si sa mala?“ spýtal sa srdečne.
„Hmmm. Dobre,“ odpovedala som mu a podoprela som si hlavu rukou, aby som vytvorila nejakú bariéru medzi nami. Nepýtal sa, bol úplne ticho. Profesorka nám niečo vysvetľovala, ale ja som ju nevnímala. Tŕpla som, kedy zazvoní a sťažovala mi to jeho vôňa. Snažila som sa čo najtichšie prerývane dýchať, hoci som vedela, že to počuje. Mala som sto chutí zdrhnúť, ale ovládla som sa. No na druhej strane som mala veľmi veľkú chuť cítiť jeho pery na mojich a byť v jeho objatí. Zaryla som si nechty zospodu do stehna aby som hodinu prežila. Keď zazvonilo, vyhodila som si tašku na chrbát a pridala sa k Sore a Kevinovi. Zistila som, že sa počas Vianoc dali dokopy. Nasilu som sa usmiala, ale myslela som len na to, ako zareaguje on. Určite videl, že niečo nie je v poriadku.
Ďalšiu hodinu sme mali chémiu. Nemala som tušenie čo sme naposledy preberali. V laboratóriu som si sadla vedľa neho ako obyčajne. Dnes bolo úplne iné ako predtým. Medzi lavicami boli rôzne prístroje a nástroje. Pravdepodobne budeme pracovať s nimi. Ani raz som sa na neho nepozrela, akoby som mala strach, že sa mi zahľadí do očí a ja sa opäť nechám opantať. Nakoniec sa dvere otvorili a vošla do nich profesorka. Šum utíchol len čo sme videli jej tvár vo dverách.
„Dnes budeme pracovať ako obyčajne vo dvojiciach.“ Nikdy som si viac nepriala byť sama ako teraz. Rozdala nám jeden kahan a miešadlo. Pomôcky bol zobrať Shane. Ani sa ma nepýtal. Bez slova som mu posúvala nádoby s prísadami.
„Stalo sa niečo?“ spýtal sa po polhodine práce.
Záporne som pokývala hlavou, ale tvár som od stola nezdvihla.
„Naozaj? Správaš sa úplne inak.“
„Vravela som, že sa nič nestalo.“
„Tak prečo sa so mnou nerozprávaš?“
„Nemám ti čo povedať,“ modlila sa aby nepoložil ďalšiu otázku.
„Naozaj?“
„Povedala som ti nič sa nestalo!“ povedala som trochu hlasnejšie než som chcela, no zvonček ma prehlušil. Zobrala som si veci a vydala sa na obed. Ešte pred tým som zamierila na vecká. Takto skoro po hodine tam ešte nikto nebol. Pozrela som sa na dokorán otvorené dvere kabíniek a zamierila som do jednej z nich. Zatvorila som za sebou a zhlboka dýchala. Bolo mi hrozne zle z toho, že som tak blízko pri Shanovi, ale nemôžem sa ho dotknúť. Na obed som radšej nešla. Vedela som totiž, že keby som niečo zjedla, vyvrátila by som to naspäť. Zamierila som rovno do telocvične. Dnes sme mali mať prvý polročný test zo sebaobrany. Videla som opäť dve žinenky a nad nimi lampy. Sadla som si na miesto, kde som sedela aj predtým. Kolená som si pritiahla k sebe a zložila si na ne hlavu. Na líci som cítila horúce slzy. Bolo pre mňa ťažké vyhýbať sa mu, no musela som. Je to predsa vrah. Zabije človeka bez toho, aby ho to mrzelo tým, že mu vysaje dušu. Odrazu mi do myšlienok vtrhol zvuk zvončeka. Po chodbe sa rútili masy študentov, preto som si slzy ihneď utrela. Pozrela som sa do malého zrkadielka, či vidno, že som plakala, ale chvalabohu nie. Z jednej strany si sadol Kevin a z druhej Sora.
„Ty kokos. Prvý polročný test. Hrozne sa bojím,“ povedala mi nenápadne.
„Hm.“
„Nessa. Čo je? Vyzeráš akoby si stratila dušu.“
Zhrozene som sa na ňu pozrela, no potom som to nejako zvrtla:
„Nie, len sa trochu bojím. Mám trému, vieš ako.“
„Preboha, veď ty so Shanom ste najlepší.“ Pri jeho mene som sa jemne strhla.
„Tak začneme so skúšaním,“ povedal profesor Flint, len čo vošiel do telocvične. „Mohli by sme začať od najskúsenejších po najhorších. Takže vysvetlím vám ako to budem hodnotiť.“
Vôbec som ho nepočúvala. Pôjde od najlepších. To som ja a Shane. Nechcem stáť na testoch proti nemu. Zrútim sa. Už len to, že s ním nemôžem byť, pretože je.........Čo ak ma zabije? Čo ak sa nezdrží a vysaje ma pred všetkými.
„No tak, Nessa. Choď tam,“ triasla mnou Sora. Neochotne som sa zdvihla a pomalými krokmi som sa dostavila na osvetlenú plochu. Nemôžem bojovať, nie v tomto stave. Najradšej by som mu to všetko vykričala do tváre. Shanovi vzbĺkli ruky. Stála som tam ako kôpka strachu. Srdce mi bilo akoby chcelo vyskočiť z mojej hrude a hodiť sa mu k nohám, aby videl ako ma to zlomilo. Do hlavy sa mi nahrnula horúčava a zatočil sa so mnou celý svet. Obraz sa mi rozmazal.
„Čo jej je?“ spýtal sa niekto.
„Neviem asi odpadla.“
„Hej, preberá sa.“
Pomaly som otvárala oči. Bolo to presne, ako keď som mala zápal pľúc a zobudila som sa. Okolo mňa opäť stálo plno ľudí. Ležala som na jednej zo žineniek. Uvedomila som si, že som odpadla. Doslova som sa psychicky zrútila.
„Slečna Caringová je vám už lepšie?“ spýtal sa starostlivo profesor Flint.
„Myslím, že hej. Len mi hrozne búši v hlave.“
„Nebojte sa to prejde. Niekto vás odprevadí na ošetrovňu. Pán Corving môžem sa spoľahnúť, že ju tam dostanete?“
„Samozrejme pán profesor.“
„Nie trafím tam aj sama,“ vzpierala som sa, ale proti jeho nemu, to bolo nič. Opatrne ma niesol po dlhej chodbe. Snažila som sa nedívať na neho, no nebolo to možné. Tento deň sa skončil pekne. Skysla som u sestričky so priateľom, ktorý ma chce pravdepodobne zabiť. Dala mi studený obklad a vravela, nech ešte chvíľu ležím. Skúmavo sa na mňa pozrel a ja som rýchlo odvrátila zrak na strop. Žlté škvrny neboli lákavé, ale lepšie, než sa dívať na jeho milú nežnú krásnu tvár. Snažila som sa zhlboka dýchať. Začínalo mi byť dobre. Pomaly som spustila nohy na zem a narovnala sa na lehátku. Ani jeden z nás nič nepovedal. Vedela som, že niečo tušil. Najskôr sa s ním nebavím, potom na neho vybafnem, nejdem na obed a nakoniec skolabujem.
„Tak hovor.“
„A čo?“
„To čo ťa trápi. Hádam si nemyslíš, že som až taký debil.“
„Vravela som ti, že sa nič nestalo. Proste nemám svoj deň,“ vysvetľovala som potichu.
„Prosím ťa, keby som ti chcel dať teraz pusu, tak zdrhneš na kilometer ďaleko, len neviem prečo.“
„Pozri,“ povedala som a prišla k nemu. „Ešte raz ti hovorím nič sa nedeje,“ nahla som sa k nemu a pobozkala ho. Tie pocity, čo mnou zmietali boli nepopísateľné. Na jednej strane som bola neskutočne rada, ale na druhej strane ja neviem....bála som sa. Chcela som mu všetko vykecať, že o všetkom viem, no nevedela som, či by mi po tom odhalení nebol ublížil hneď tam. Preto som sa od neho odtrhla a dala sa na odchod. Chytil ma za ruku aby som počkala, no ja som si ju vytrhla a odišla. V jeho spoločnosti bolo ovzdušie neskutočne nabité elektrinou. Hodina sa dovtedy skončila a všetci sa zberali na odchod. Nevedela som, či za mnou ide a bolo mi to jedno. Chcela som byť sama.
Doma som si otvorila učebnicu chémie a začala sa učiť. Nebolo to až také ťažké, len si treba riadne prečítať návod. Je to niečo ako varenie. Postupne pridávame isté prísady a miešame nad ohňom. Keď už som mala hlavu plnú informácii, išla som sa prejsť. Potrebovala som načerpať silu na zajtrajší deň so Shanom. Prečo sa ho vlastne bojím? Veď ma má rád, alebo to len hrá? Musím mu povedať, že o všetkom viem. No najprv sa porozprávam so Susie. Po dvojhodinovej prechádzke plnej myšlienok som sa vrátila a opäť som si sadla nad knihu. Chcela som dobehnúť všetko čo som zmeškala. Lenže v polovici učiva sa mi začal objavovať v mysli už aj Sebastian. To, aký mal výraz tváre nenaznačovalo, že by sa s naším rozchod bol zmieril. Pravdepodobne mu to bolo ľúto, no mohla som sa mýliť. Zahnala som všetky starosti a sústredila som sa len a len na učivo. Po ďalších dvoch hodinách sa mi zdalo, že to je úplne ľahké a bola som si istá, že zajtrajšiu skúšku zvládnem. No zatiaľ iba tú z chémie.
Ráno mi bolo oveľa lepšie ako deň predtým. Bola som si istá, že budem vedieť čo na chémii treba robiť. Pri raňajkách som si ešte raz prešla všetky postupy. Otec sa na mňa celý ten čas začudovane pozeral. Asi nevedel ,že jeho dcéra sa usiluje prejsť.
Našťastie sme chémiu mali prvú, takže to budem mať rýchlo za sebou. Sadla som si do našej lavice a ešte raz otvorila knihu. Skoro všetci boli v rovnakej polohe-skrčení pri učebnici, alebo si so zavretými očami opakovali. Onedlho prišli aj Kevin so Sorou. Sadol si ku mne.
„Ahoj. Je ti už lepšie?“ spýtal sa Kevin.
„Áno, len my bolo včera trochu nevoľno. Trvalo to už celý deň, takže sa nečudujem, že som skončila na zemi.“
„No,“ pozrel sa na otvorenú knihu z chémie. „Vieš to?“ spýtal sa a hodil pohľadom na ňu.
„Tak trochu. Niektorými vecami som si nie istá, ale to nejako zvládnem.“
„Hej, však máš pri sebe Shana. Ozaj, prečo sa s ním nebavíš.“
„To nič nie je. Ja, niežeby som sa s ním nebavila, len mu nemám čo povedať,“ vysvetlila som mu. Len čo som to dopovedala, už aj stál pri stole.
„Čau,“ pozdravil ho Kevin. Ja som sa opäť zahĺbila do knihy, no nedalo mi aby som ich nepočúvala. Veď som nemohla vedieť, či tam nepadne aj moje meno.
„Čau. Chápeš tomu?“ spýtal sa, no ja som vedela, že otázka nepatrí mne.
„No, vieš ani nie. Keď som nerozumel doteraz, tak nepochopím ani päť minúť pred testom. Normálne, že Nesse závidím. Nikto z našej triedy pre profesorku nie je dobrý len ty. Vieš ako, mozog sa na test vždy hodí.“
„Hmmm, diky,“ pozrel sa na mňa, akoby len teraz zistil, že tam sedím.
„Tak, ja už radšej pôjdem.“
„Čau,“ pozdravil ho Shane a sadol si. Opäť som si oprela hlavu o ruku aby som mala aspoň nejakú stenu. Nič nehovoril a medzi nami bolo nesmierne napätie. Zaťala som prsty, aby som zachovala chladnú hlavu a sústredila sa na to čo čítam. Počula som ako vyťahuje knihu a tiež sa učí. Neviem na čo, keď je hotová encyklopédia. Ani som nestihla dočítať vetu, už tu bola profesorka aj s našimi úlohami.
„Sadnite si žiaci. Takže budete pracovať vo dvojiciach ako vždy. Okrem tejto praktickej časti, bude ešte aj písomná. Aby som si bola istá, že pracujete obaja, budem pomedzi vás chodiť. Takže zoberte si pomôcky a prísady a začnite, zadania máte na stoloch.“
Okamžite som sa zdvihla aj so zoznamom prísad. Nechcela som, aby ma nejako usmerňoval, viem to aj sama. Vzala som všetko, čo bolo potrebné. Keď som sa vrátila, už mal všetko pripravené a oheň blčal. Bez slova som sa pozrela čo máme spraviť. Liek zabudnutia .To nebolo až také ťažké. Ihneď som otvorila prvú kadičku a do vody som nasypala za hrsť semienok ostargiru. Zavrela som ju a položila ďalej, pretože ju už nebudeme potrebovať. Pozrela som na neho prečo nerobí, no on len sedel s výrazom prekvapenia.
„Tak budeš robiť aj ty?“ spýtala som sa ho opatrne a vzala som ďalšiu fľaštičku. Videla som ako berie premiešavadlo podlhovastého tvaru. Hodila som tam jeden lupeň ruže a jeden ľalie. Nechápala som prečo takto míňajú také krásne kvety, no nechala som to tak. Bez slova sme spolupracovali a zakaždým, keď okolo nás kráčala profesorka, robila si poznámky. V knihe som čítala, ako tesne pred koncom dosiahneme väčší účinok tohto lieku, a tak som sa chystala spraviť, no tesne pred tým ako som tam nasypala prísadu, chytil mi ruku.
„Čo to robíš? Tento postup na tabuli nebol.“
„Nie nebol, ale v knihe áno. Myslím, že keď dosiahneme väčší účinok, bude to lepšie.“
„Budeme to robiť tak, ako to bolo na tabuli.“
„Ja chcem prejsť,“ povedala som s kamenným výrazom na tvári. Uvoľnila som zovretie na palcoch a semienka sa ponorili do bublajúcej šťavy.
„No super si spokojná? Teraz je to v riti,“ povedal hrubým hlasom.
„To sa všetci Lovci správajú takto hnusne?“ spýtala som sa, no až po chvíli som si uvedomila, čo som povedala.
„Tak o toto tu ide,“ povedal smutne.
„Mali by sme to zamiešať,“ zahovorila som rýchlo, chytila som paličku a miešala.
„Si spokojná?“ spýtal sa sarkasticky.
„Nie tak ako som očakávala.“
„Dúfam, že si si sklamanie vychutnala.“
„Už to je,“ povedala som a zavolala som profesorku.
„Veľmi dobre. Myslím, že si tu niekto naštudoval aj knihu. Naozaj dobre. Za zväčšenie účinku budú plusové body. Môžete ísť,“ povedala a odišla.
„Nemáš za čo,“ zahlásila som hnusne. Vzala som si veci a vybehla z triedy. Tak a je to vonku. Aspoň som okolo toho nemusela chodiť ako okolo horúcej kaše. Počula som jeho tlmené kroky na dlážke.
„Bojíš sa ma?“ spýtal sa ma tesne pri uchu. Skoro som skolabovala.
„Ty by si sa nebál človeka, ktorý ťa chce zabiť?“
„Neviem. Takže už poznáš čo som. Ako si sa to dozvedela, keď som spálil záznamy o mojej rodine?“ spýtal sa a postavil sa tesne predo mňa.
„Jednu knihu, ktorá sa o vás nechtiac zmienila si tam nechal. Bola zahrabaná pod ostatnými.“
„Áaaaaah,“ povedal akoby si na niečo spomenul. Obišla som ho a pokračovala v ceste. „Ale neodpovedala si mi na otázku, bojíš sa ma?“
„Hej. No nebojím sa ani tak toho, že by si ma zabil, hoci trochu hej, ale skôr toho, že neviem, či to všetko bolo len preto, že si chcel aby som ti ľahšie dala svoju dušu, alebo to bola naozaj pravda.“
„Bola to pravda.“
„Dobre, aj tak by som ti svoju dušu nedala.“
„Myslíš, že môžeš rozhodovať, či mi svoju dušu dáš alebo nie?“ spýtal sa ticho a pritlačil ma k stene. „Keby som ju naozaj tak chcel, akoby som mal, potom tu už nie si. Lenže ja by som nezniesol tvoj prázdny pohľad do blba. Vieš tvoja duša je taká čistá, ako u ostatních v tvojej rodine,“ povedal a prešiel mi prstom trochu nižšie od jamky na krku. „Ja proste musím loviť aby som prežil. Každý má niečo také ako ‚rituál‘. Je to oficiálne zaradenie k nášmu druhu. Spočíva to v tom, že ti určia osobu, ktorú máš zbaviť duše a tou mojou si ty,“ dokončil a rukami sa opieral o stenu za mojím chrbtom. Tvár mal blízko pri mojej, až mi nabiehali zimomriavky z toho všetkého.
„Lenže ty to neurobíš. Ja to viem. Som tvoja slabosť. Viem, že ma nezabiješ a ty to vieš tiež.“
„Možno nie, no ak ťa neokradnem o dušu ja, potom moja rodina zabije mňa.“
„Aha. Čiže smrť alebo smrť.“
„Nie. Ty to nechápeš,“ povedal naliehavo. „Keď ti zoberiem dušu je to horšie ako smrť. Si akoby uväznená vo svojom vlastnom tele. Si bez spomienok, bez citov, bez ničoho. Keby som ťa zabil si nič. Proste nič necítiš, nevnímaš, doslova si na druhom svete. No nemať dušu je omnoho horšie. Stratíš všetko, ale ešte stále žiješ.“ Môj dych sa zrýchľoval. „Ešte sa bojíš?“
„Áno,“ povedala som bez rozmýšľania. To ako opisoval telo bez duše mi naháňalo hrôzu. Keď si predstavím, ako niekoho loví. Bolo mi zle.
„A teraz?“ spýtal sa a pritiahol si ma k sebe. Ruky som mala pritlačené na jeho hrudi, tak, že som cítila svaly. Uvoľnila som sa, pretože som vedela, že mi neublíži.
„Cítim sa bezpečne,“ povedala som a nahla som sa, že ho pobozkám, no on si ma len odsunul od tela.
„Nechcel som ti to povedať, pretože som vedel, že by to len skomplikovalo moje rozhodnutie. Chcem si zvoliť bez toho aby ma ovplyvňovala akákoľvek strana. Avšak ty v mojom živote znamenáš oveľa viac ako moja rodina. Toľko lásky som nepocítil za celý život ani raz. Je však jedno ako si zvolím, aj tak som už monštrum,“ povedal a odvrátil tvár.
„Pre mňa nie si. Jedine s tebou som spoznala pravý význam slova láska. Nikdy si sa nesprával ako nejaký netvor, ale skôr ako môj anjel,“ vyslovila som pár klišé.
„Mám ťa rád,“ prerušil ma.
„Aj ja teba,“ odpovedala som bez zaváhania. Otočil sa ku mne a pobozkal ma.
„Chcem byť stále s tebou,“ šepkal mi do ucha, keď vdychoval vôňu mojich vlasov.
„Aj ja.“
Bolo neskutočné ako sa všetko zmenilo. Ako rýchlo sa všetko objasnilo. Z nášho rozjímania nás vyrušil školský zvonec. Chytil ma za ruku a viedol po napĺňajúcej chodbe. Po schodoch sme vystupovali na hodinu môjho otca. Sadli sme si do lavice vedľa seba.
„On ma zabije,“ povedala som s úsmevom.
„Konečne si taká ako predtým,“ povedal s úsmevom a zahľadel sa mi do očí. „Tak hovor čo si robila cez prázdniny?“ spýtal sa.
„No, bola som s mamou, ktorá ma nového priateľa. Celkom v pohode. A tiež som bola s mojími kamošmi zo zakladky,“ povedala som a pomyslela na Sebastiana. Koľko toho o mne Shane ešte nevie.
„Vzrušujúce.“
„Áno adrenalín sa mi vyšplhal do enormných výšok,“ povedala som. „Ale chýbal si mi tam ty. Bez teba a otca to nebolo to pravé.“
„Áno on ma má tak veľmi rád, že sa nebudem čudovať ak mi naschvál pokazí test.“
„Neboj, to sa nestane. Povedz ako lovíš?“ zvrtla som tému na niečo zaujímavejšie.
„Prečo ťa to trápi?“
„Neviem si to predstaviť.“
„No, to prídeme k obeti a ruku jej dlaňou priložíme na hruď,“ povedal a načahoval sa, že mi to názorne ukáže. So zhrozením som sa pozerala čo robí. No keď si ju priložil, nič sa nestalo. Cítila som chlad, ktorý presakoval cez sveter.
„Bohužiaľ, ešte ťa budem musieť nechať tak. Kým nenastane ten pravý deň, nemôžem sa ťa dotknúť. Teoreticky si určitý čas v bezpečí.“
Odľahlo mi. Verila som, že Shane mi nič neurobí, no mala som aspoň nejakú poistku. Do triedy sa nahrnuli ostatní žiaci. Pravdepodobne nestihli liek tak skoro ako my a museli zostať cez prestávku. Sora s Kevinom si sadli za nami. Otočila som sa k nim. Ani som si nevšimla, že mala vlasy vzadu zopnuté dvoma ihlicami. Na sebe malé tenké priliehavé šaty s mašľou vzadu. Strašne sa k sebe hodili.
„Urobili ste ten test?“ spýtala som sa.
„No jasné. Zo začiatku to nešlo, no potom sme prišli na to v čom je problém,“ hodila škaredý pohľad na Kevina. „Dal tam o polovicu viac nechtíka lekárskeho.“
„No bože, jedna polovica hore dole,“ povedal ľahostajne.
Musela som sa zasmiať. Boli spolu možno dva týždne a doberali sa ako starí manželia. Profesor Caring vošiel do triedy a opäť skoro dostal mozgovú porážku, keď ma videl sedieť vedľa neho. Tvárila som sa akoby sa nič nedialo. Na hodine som dávala pozor, dokonca som vedela aj odpovedať na jeho otázky k novému učivu. Po zvonení sme my štyria zamierili na obed. Sadli sme si ako obyčajne. A na našu radosť nám oznámili, že posledná hodina odpadá. Tak sme sa rozhodli, že si všetci ôsmi vyrazíme na kopec. Začali sme sa guľovať. No my baby sme boli v nevýhode. Chalani boli oveľa silnejší, hlavne keď sa spojili na jednu babu. To robili vždy. Jeden ju chytil za ruky, druhý za nohy a ostatní ju ohadzovali snehom. Bolo to kruté. Nakoniec sme sa urazili a odišli sme od nich. Po chvíľke prišli, že im je to ľúto. Skončili sme asi tak o piatej, pretože sme sa museli ešte učiť na astronómiu.
Vďaka tomu, že som bola so Shanom v skupine na astronómii som tomu aspoň trochu chápala. Už som vedela aký je rozdiel medzi planétou a hviezdou. Keď som prišla domov, otec sa so mnou nerozprával. Akoby si myslel, že ma tým môže potrestať. Zašla som za ním do obývačky.
„Už to viem oco,“ povedala som rozhodne.
„A čo?“
„Všetko o Shanovi.“
„No tak to ti hádam došlo prečo nechcem aby si sa s ním stretávala.“
„Ale on mi neublíži,“ povedala som. Nasadila som vecný tón aby mi veril.
„Spýtaj sa Kevina prečo jeho mama zomrela?“
„Oni....“ nechápala som.
„Presne tak a väčšinu z nášho rodu tiež. Vieš aké je nebezpečné, keď sa s ním priatelíš. Vieš predsa, že máme čisté duše, a to oni chcú. Milujú to. On sa má stať najväčším z Lovcov, preto musí zabiť teba. Myslíš, že jeho pudy nie sú až také silné, aby sa jeho rozhodnutie v ten deň zmenilo? Nikdy ich nepodceňuj. Ani nevieš aké sú to prefíkané tvory. A nič vzácnejšie ako zachovanie rodu pre nich neexistuje.“
„Chceš mi povedať, že hoci ma má rád, dokázal by ma v ten osudný deň zabiť?“
„To ti hovorím už celý rok, ale nechcel som ťa vystrašiť. Vedel som, že na to prídeš. Si ako tvoja matka.“
„Lenže dovtedy mi nemôže ublížiť.“
„Áno. Lenže čím dlhšie s ním budeš tráviť čas, tým viac si ťa môže omotať v tú noc okolo prsta. Ani nevieš ako, už môžeš ležať niekde na zemi s prázdnym pohľadom.“
„Oci. Ver mi, ja sa len tak nedám. A myslím, že ani Shane nie.“
„Tak rád by som ti chcel veriť,“ povedal smutne a vedela som, že rozhovor sa skončil. Pomaly som sa vliekla do izby. Nechcela som tomu veriť. Nedokázala som si predstaviť aké monštrum by sa z neho mohlo tú noc stať. Naozaj by ma zabil? Otvorila som si učebnicu a snažila sa učiť, no nešlo to. Neustále som myslela na to, ako niekoho oberá o dušu. Nakoniec som sa aspoň niečo naučila. Zopakovala som si to, čo už som vedela a dúfala som, že tam nebudú zákerné otázky.