Soul (13)

Ráno som sa ovládla a išla som do školy. Shane v triede nebol a ja jediná som vedela prečo. Hrozne som sa bála. Mala som strach z toho, že nakoniec jeho túžba zvíťazí a stane sa to, po čom tak dlho sníval. Snažila som sa dávať pozor, no neustále som rozmýšľala, čo robí Shane. Koľko ľudí stačil vybrakovať a nechať ich len tak ležať niekde uprostred lesa? Možno mal naozaj pravdu, že je monštrum? Mala by som sa od neho držať čo najďalej ako mi vravel otec. Pri ňom mi sily nepomôžu. Má ma omotanú okolo prsta a bála som sa toho, že ja mu tu dušu dám dobrovoľne.
Ubehlo niekoľko dní, no on sa stále ešte nevrátil. Nevedela som čo s ním je, či je v poriadku. Kým som rozmýšľala nad tým čo robí, prišli výsledky testov. Prešla som, takže jeho plán vyšiel. No až na malú chybičku. Hrozne som sa ho bála. Nevedela som čo poviem, keď sa objaví na svojom mieste vedľa mňa. Bola som na neho naštvaná, pretože mi povedal to, čo som nechcela vedieť. No aj keď to bola tá najreálnejšia pravda ako hocičo iné, neustále som si hovorila, že to tak nie je. Bolo zaujímavé ako sugescia môže človeka oklamať. Navrávate si hocičo iné, len aby ste sa jej vyhli. Ale utekať pred ňou, nezmaže ten fľak čo na vás zanechala.
Asi po troch týždňoch chodenia ako mŕtvola ma pri obede vyľakala Sorina päsť na stole.
„Okamžite nám vráť tú starú Nessu!“ vybafla na mňa.
„Veľmi rada, ale nejde to.“
„Aha, a povieš nám prečo?“
Pozrela som na prázdne miesto vedľa mňa.
„Tak preto. Abstinenčný syndróm.“
Vedela som, že to nie preto chodím ako pred smrťou. V hlave sa mi neustále ozývala jedna a tá istá veta: ‚Vedel som, že ty budeš oveľa lahodnejšia‘.
Na konci týždňa som mala pred hodinou astronómie hlavu položenú na lavici. V tom sa vankúš posunul a niekto si vedľa mňa sadol. Kým som nezacítila cezmínu, nevedela som kto to je. Vrátil sa, je to jasné. Srdce mi poskočilo o jeden milimeter. Jeden strach je zažehnaný. No ten druhý neutíchal. Jemne som sa posunula na koniec stola, no hlavu som nezdvihla. Nesnažil sa na mňa prehovoriť, alebo sa ku mne priblížiť. Bála som sa, pretože som nevedela, čo bude ďalej. Nevedela som, čo mám povedať. Úprimne, po tom ako mi ukázal svoju temnú stránku, som s ním ani nechcela hovoriť. Do triedy vošla profesorka a moja ruka vyletela do výšky.
„Prosím slečna Caringová?“
„Pani profesorka, mohla by som si sadnúť niekam inam?“
„Viete, že nemám rada, keď sa žiaci presúvajú.“
„Ja vás plne chápem, no nemohli by ste urobiť výnimku?“
„Fajn. Poďte sem pred katedru.“
S úľavou som si vzala veci a bez jediné ho pohľadu som sa vzdialila. Keď som sedela ďaleko od neho, svalstvo sa mi uvoľnilo. Mala som chuť plakať, no ovládal som sa. Bolo to pre mňa ťažké. Teraz, keď bol konečne naspäť, som mala chuť byť pri ňom. No jedna časť môjho ja, sa mu snažila život uľahčiť. Nechcela som, aby ho lákala moja duša. Bola som pre neho, niečo vrcholne chutného.
Na ďalšej hodine môjho otca som si sadla so Sorou úplne do poslednej lavice. Už len to, že by som sedela za ním, mi spôsobovalo problémy.
„Čo sa deje?“ spýtala sa Sora vecným tónom.
„Nič,“ povedala som stručne.
„Prosím ťa, to si fakt myslíš, že som až taká sprostá. Na astronómii si si od neho odsadla. Na hodine tvojho otca si s ním sedela, aj napriek jeho zákazu a ty mi chceš tvrdiť, že ti nič nie je? A ešte zabudla si, že som empatická?“
„Proste mu nemám čo povedať.“
„Ak mi to nechceš prezradiť, ja to pochopím.“
„Dobre, nechcem ti o tom hovoriť.“
„Fajn.“
Celú hodinu som rozmýšľala, ako dlho sa mu budem môcť vyhýbať. Na obede som si sadla k prázdnemu stolu. Cítila som sa mizerne. Nemohla som zabudnúť na to, čo mi povedal pred troma týždňami. Skláňala som sa nad sendvičom s kuracím mäsom, nemala som naň však vôbec chuť. V poslednom čase som nejedla skoro nič. Žalúdok sa mi obracal na všetky strany. Z rozmýšľania ma vytrhol zvuk odsúvajúcej stoličky. Pozrela som hore a videla som jeho nádherne bledú tvár. Myslela som si, že sa roztopím. Bez slova som sa napila, ešte raz som sa pozrela na chleba, no nakoniec som ho odtisla pred seba. Nešla som ju zaniesť, pretože som vedela, že chce niečo povedať, tak som mu dala priestor.
„Nechcel som ťa vystrašiť.“
„Nepodarilo sa,“ stručne som odpovedala.
„Len som už mal po krk tých tajomstiev, ktoré som schovával. Potreboval som sa niekomu vyspovedať.“
„Tak, že mi povieš, aká som pre teba chutná potrava? Povedz mi úprimne, ešte stále máš také myšlienky?“
Sklonil hlavu dole, akoby bolo na tom stole niečo zaujímavé. Dlho nič nepovedal, a preto som vedela, že hej.
„Tak potom vieš, prečo som sa od teba snažila držať ďalej. Už mi naozaj naháňaš hrôzu.“
Prudko som sa postavila a odniesla som obed nazad. Keď som odchádzala, videla som ako neustále hľadí na lavicu. Po tvári mi stekali slzy. Teraz je pravda krutejšia ako predtým. Dúfala som, že som ho zmenila. Že som mu to vyhnala z hlavy, no nebolo to tak. Milovala som niekoho, kto rozmýšľal, akú chuť bude mať moja duša. Akú veľkú moc potom bude mať. Vyrovnala som sa so svojou smrťou. Vedela som, že aj keby nechcel, vyhľadá ma. To, že stále premýšľa nad možnosťou zabiť ma, to potvrdzuje. Nikdy by som pri ňom nebola v bezpečí.
Mali sme mať hodinu chémie a ja som vedela, že ma profesorka s ním nechá sedieť. V učebni ešte nikto nebol. Sadla som si do našej lavice a v tichosti som čakala, kým sa naplní celá miestnosť. Za mňa si sadla Sora s Kevinom. Počula som, že si niečo šuškali. Rozoznala som jediné slovo, Nessa. Nepozastavovala som sa nad tým. Cítila som sa úplne na dne a bolo mi hrozne zle. Veď kto by sa radoval, keby vedel, že osoba, ktorú má rád, ho chce zabiť? Posadil sa vedľa mňa. Ruky si položil na pracovný stôl a jemne sa posúval prstami k mojej ruke, no ja som stihla včas odtiahnúť. Nechcela som to ešte zťažovať. Učiteľka nám dala inštrukcie a jediná možnosť ako sa rozptýliť, bola práca. Doniesla som všetky pomôcky, prísady a zapálila oheň. Pomaly som pracovala podľa návodu v učebnici. Videla som, ako sa na mňa pozerá. Ten pohľad som u neho ešte nevidela, preto som ho nevedela zaradiť. Opatrne mi podával jednu nádobku za druhou.
Ani jeden z nás nič nepovedal. Pohľady sme mali upreté na bublajúcu tekutinu. Obaja sme sa vyhýbali aj tomu najmenšiemu dotyku. Videla som, že je v pokušení rukou sa dotknúť mojej. Zťažka dýchal, akoby mu niekto tlačil na hruď ohromnou silou. No, ja som na tom nebola o nič lepšie. Ruky sa mi hrozne triasli. Cítila som sa divne. Akoby som sedela vedľa človeka, ktorého nepoznám. Po tom, čo mi povedal som naozaj nevedela kto je. Pridala som posledné semienka a zamiešala som to. Atmosféra bola nepríjemne ťaživá, akoby nás chcela zadusiť. Mala som pocit, že aj ten najmenší pohyb by mohol narušiť to ticho medzi nami. Možno by to potom bolo lepšie. Bolo toho toľko, čo sme si chceli ešte vyjasniť, no nemali sme odvahu, pretože sme sa báli, aby sme to ešte nezhoršili. Mala som pocit, že medzi nás niekto roztiahol tmavý zaves. Boli sme tak blízko, no zároveň tak ďaleko. Vtedy zazvonilo a my sme mali odovzdať našu prácu. Zhasla som oheň a odniesla som náš výtvor. Veci som si balila neskutočne dlho. Aj on sa snažil predĺžiť chvíľu, keď sme mohli byť spolu. Zdvihla som tvár a uprela som na neho smutný pohľad. Postavila som sa a vyhodila si batoh na plece, no kontakt som neprerušila. Stáli sme tam s výrazmi mučenníkov. Otvorila som ústa, že niečo poviem, no nenapadlo mi nič rozumné, a preto som ich radšej zavrela. Po líci sa mi opäť rozkotúľali slzy. Z ničoho nič som vybehla z triedy, akoby som sa za ne hanbila. No ja som chcela, aby ich videl. Nasadla som do auta, no pár minút som tam len nečinne sedela. Videla som ako vychádza z budovy školy. Pozrel sa mojím smerom a potom odišiel.
Nechápala som, prečo som bola sklamaná jeho myšlienkami. Je predsa lovec duší. Keď som to zistila, mohla som to tušiť. Prečo by to malo zmeniť vzťah medzi nami? Bolo v tom niečo, čo vo mne vyvolávalo strach. Chcel byť ku mne len úprimný. Problém bol v tom, že som nevedela zareagovať na jeho spoveď. Nemohla som sa tváriť normálne. Niečo sa vo mne pohlo a ja neviem, čo to bolo. Tušila som, že mu mám na to niečo povedať, len som nevedela čo. Nemohla som nájsť tie správne slová. Pravdepodobne som potrebovala nejaký ten čas. A druhá vec čo ma trápila bolo, že som netušila, čo celé tie týždne robil. Bojím sa ho spýtať aby mi nepovedal niečo, čo by opäť zmenilo môj názor na neho. Určite je temnejší ako som si myslela, no zároveň to ma na ňom fascinuje, že je nebezpečný. Vtedy som si nebola istá, či som dnes robila dobre, keď som sa od neho zdržiavala ďalej. Veď som predsa nechcela nič viac ako byť s ním. Tak prečo? Možno som mu chcela uľahčiť rozhodnutie. Celý deň mi vírilo v hlave nekonečno myšlienok. Čo ak.......? Alebo.....? Nemohla som sa ich zbaviť.
V noci som sa prehadzovala na posteli. Nakoniec som vstala a išla som k oknu. Obrovským mesiac sa vznášal na oblohe. Ani som nevedela ako, ale prezliekla som sa a vyšla som von. Už nebola taká zima. Sneh už celkom zliezol. Zo zeme vystrkovala svoju hlávku tráva, dokonca aj prvosienky. Pomaly som nasadla do auta a viezla som sa skoro cez celé mesto. Všade bolo mŕtvolné ticho. Zastala som a vydala sa cestičkou na svoje obľúbené miesto. Keď som prišla na čistinku, videla som tam tmavú postavu. Vedela som, že to je on, pretože len jemu som povedala o tomto mieste. Ticho som si sadla vedľa neho a sledovala obrovskú polguľu. Nenápadne sa dotkol mojej ruky a ja som si ju vložila do jeho dlane. Magický mesiac nás spojil dokopy. V tej chvíli neboli potrebné žiadne slová. Proste sme boli radi, že sme spolu a nechceli sme to ničím rušiť. Sedeli sme tam, až kým sa Mesiac nestratil z oblohy a nenahradilo ho Slnko. Keďže bol víkend, nemuseli sme sa nikam náhliť. Myslím, že som zaspala, pretože keď som otvorila oči, bola som prikrytá dekou a opierala som sa o Shanovu hruď. Pozrel sa na mňa a ešte viac si ma k sebe pritúlil. Ráno tu bolo prekrásne. Slnko nás nesmelo osvetľovalo. V záplave červeného svetla vyzerala čistinka tak mlado. Nakoniec som sa postavila. Bude čudné, keď sa otec zobudí a ja nebudem doma. Vydala som sa k svojmu autu a počula som jeho kroky, ktoré ma nasledovali. Keď som k nemu dorazila, uprela som na neho spýtavý pohľad.
„Chceš vedieť čo som robil celé tie týždne?“
Nemo som prikývla.
„S rodinou a ostatnými sme boli na valnom zhromaždení lovcov. Chcel som predložiť návrh, aby mi odobrali dušu, ktorú mi pridelili pri narodení. Bolo nás tam asi sto. Keď som im svoj návrh predložil, neboli veľmi nadšení. To ako o tebe hovorili bolo hnusné. Akoby si bola kus jedla. Skoro som ich tam roztrhal. Moja rodina nebola nadšená mojou reakciou. No ako som predpokladal, môj návrh vylúčili, pretože taký mocný vodca sa nesmie nechať zaslepiť láskou. Povedali mi, aby som sa spamätal a pripravil sa na prijatie medzi svojimi. Vraj potom budem mať dievčat koľko len budem chcieť. Povedal som im, že ja chcem len tú, ktorú idem zabiť, ale oni ma nevnímali. Chcel som to vyriešiť pokojnou cestou, ale pravdepodobne sa im budem musieť vzoprieť.“
„Vyberáš si jednu namiesto mnohých?“ spýtala som sa začudovane.
„Radšej jednu správnu, akoby som mal celý život ľutovať.“
Nechápala som ho. Kvôli mne riskoval celý svoj život. Pomaly som k nemu podišla a objala ho. Moja citová nevyrovnanosť v posledných dňoch sa opäť prejavila, pretože som začala plakať. Keď som sa od neho odtiahla, mal na tričku veľký mokrý fľak. Bol zjavné, že mu to nevadí. Usmial sa na mňa tým svojím záhadným úsmevom.
„Viem si predstaviť akú chuť si vtedy mal.“
„To teda nevieš. Myslel som si, že sa zbláznim. Nevidieť ťa každý deň, bolo pre mňa hrozne vyčerpávajúce. Bolo to horšie ako keby som si nedal dušu.“
„Tak kto je na kom závislý.“
„Nemám šancu.“
„Ani ja.“
„Obaja sa rútime strašnou rýchlosťou niekam kde nás čaká len peklo,“ prehovoril ticho.
„Lenže spolu odtiaľ aj vyjdeme,“ povedala som s úsmevom. Nikdy som nebola taká optimistická.
„Ja áno, no bojím sa, že ty nie.“ Odrazu môj úsmev vystriedalo prudké sklamanie.