Dve tváre

Slniečko sa na mňa usmievalo spoza jemnučkých obláčikov. Bola som až po uši zamilovaná. Nevedela by som si predstaviť deň bez mojej jedinej lásky. Myslela som na neho každú sekundu svojho času. Niektorí ma varovali, že je to len preto, že mám nasadené rúžové okuliare, ktoré keď mi spadnú pochovajú môj svet. Ja som ich však nepočúvala. Nechcela som im veriť. Akoby ma mohol môj milovaný sklamať? Akoby ma mohol podviesť, ublížiť mi?
Bože, ktorý debil toto napísal, pomyslela som si a odložila knihu vedľa seba. Opäť pršalo. Ostatne ako každý deň v tomto smutnom mesiaci. Takéto počasie však úplne vyhovovalo mojej povahe. Sedela som na parapete na tichej chodbe našej školy a nostalgicky sa pozerala ako kvapky dažďa stekajú po okne. Milovala som voľné hodiny. Človek cez ne môže vypnúť a naplno sa venovať svojmu vnútornému hlasu.
Uprela som zrak na farebnú obálku knihy, ktorú som napoly zvierala v ruke. Nechápala som, ako nás mohli v škole nútiť čítať takéto hovadiny. Všetky tie hrdinky sú obyčajné naivky. Vložila som do nej záložku a odložila ju do tašky. Už len niekoľko minút tejto blaženej samoty. Každý niekedy potrebuje vypnúť od okolitého sveta.
Rozmýšľala som, kedy sa to takto brutálne zvrtlo. Kedy sa mi život obrátil naruby a stala sa zo mňa bezcitná beštia? V tom momente sa mi ten okamih zjavil v mysli ako nočná mora.
Bola som celkom obyčajné dievča, ktoré chodilo do prvého ročníka na výšku. Vybrala som si obor žurnalistika. Pekné zamestnanie, hoci ma od toho každý odhováral. No a čo? Vždy som si robila po svojom. Mala som v podstate pekný život, a preto mi ho musel osud skomplikovať. Ale asi by som mala začať pekne po poriadku.

„Tereza!“ zakričal na mňa chlapčenský hlas. Okamžite som sa za tým zvukom otočila. Približovala sa ku mne vysoká vyšportovaná postava s úsmevom na perách. „Zobrali ma!“ Keď sa ku mne dostal, schytil ma okolo pasu a zatočil mnou. Tešila som sa spolu s Lukášom. Jeho prijali na vysokú a ja som ešte len končila základku. Bol medzi nami väčší vekový rozdiel, no aj napriek tomu nám to fungovalo. Mnohí vraveli, že nám to nevydrží, no práve naopak. Ja som bola teraz prijatá na vysokú, on ju končil a ešte stále sme boli spolu. Teraz sa mi ten rozdiel medzi nami nezdá taký rapídny ako pred niekoľkými rokmi. Bývajú predsa aj čudnejšie vzťahy. V mojej ceste životom nestála žiadna prekážka. Až do tej chvíle.
„Ako to oslávime?“ spýtala sa ma Lukáš so záujmom. Rozmýšľala som, akoby sa dalo osláviť prijatie na vysokú školu. Zatiaľ túto novinu vedel len Lukáš. Stretla som ho prvého a chcela som, aby vedel, že zaujmem miesto na filozofickej fakulte. Ako som predpokladala, bol z toho úplne nadšený. Ale… Lukáš bol nadšený zo všetkého. To sa mi na ňom páčilo najviac. Už som si ani poriadne nepamätala, ako sme sa vlastne dali dokopy, no bolo mi to jedno. Hlavné bolo, že sme boli spolu aj po tých štyroch rokoch. Je to dosť dlhá doba a naši najbližší nám nedávali ani dva mesiace. Pozoruhodné.
„No ja som myslela, že by som sa mohla hodiť pred telku, pustiť si nejaký ten fajnový film a tak,“ odvetila som.
„No, pokiaľ v tvojom pláne figuruje aj moja maličkosť, potom nie som proti.“ Lukáš bol klasický typ chalana z Bratislavy. Veľký športovec, ktorý zdolá akýkoľvek šport od atletiky po futbal. S modrými očami, ktoré vás oslnili len čo ste sa do nich zahľadeli a s úsmevom ako z reklamy na zubnú pastu. Proste dokonalý kandidát na odovzdanie srdca, čo bolo niekedy menším problémom, keďže tento názor so mnou zdieľala skoro celá ženská časť fakulty. Ale ja som sa nikdy nebála, že by ma mohol podviesť alebo nebodaj odkopnúť kvôli inej. Bol jednoducho len a len môj.
„Hm, mohol by si mi robiť vankúš,“ zasmiala som sa.
„O ôsmej som u teba,“ usmial sa a vlepil mi na tvár bozk. A ďalšia vec, ktorá na ňom bola ohromujúco krásna, boli jeho bozky. Keď sa nad tým zamyslím, nechápem ako nám ten vzťah mohol vydržať tak dlho. Na začiatku som bola mladá žaba a on zrelý chalan, niežeby to teraz tak nebolo, ale predsa len je to iné. Sme zrelší. Myslela som si, že keď sme vydržali celé tie štyri roky nástrah, ktoré na nás kuli jeho milé spolužiačky a nevôľu našich rodičov, ktorí si postupom času zvykli, všetko už bude ako prechádzka ružovou záhradou. Dovtedy som však nevedela o tom malom článku podlého plánu diabla čakajúceho na svoj čas.
Opäť som sa pozrela von oknom. Videla som postavu sediacu v tmavom aute čakajúcu na mňa. Žiaľbohu nebola tá osoba, ktorá by mala na mňa čakať kedy mi skončí škola. Srdce mi zúrivo búšilo. Presne som si pamätala ten moment, kedy to všetko začalo.
„Kam sa tvoji rodičia tak chystajú?“ spýtala som sa zmätene len čo som vošla do ich domu a videla, ako splašene pobehujú po celej predsieni.
„Brat sa vracia,“ odvetil mrazivým tónom. Okamžite som skamenela. Na tej vete sa mi nezdali tri veci. Lukáš nezvykol hovoriť takýmto tónom, len keď ho niekto naozaj nasral. Po druhé, zvyčajne sa poriadne ani nedokázal nasrať lebo bol mierumilovný pacifista. A po tretie, nikdy nevravel, že má brata. Vyvalene som na neho civela ako teľa na nové vráta. „Vysvetlím ti to neskôr,“ zašepkal a stále zazeral, ako šťastne sa jeho rodičia tvária, že znova uvidia svojho dávno strateného syna. Hneď ako odišli, utiahli sme sa do ticha jeho izby a tam som sa na neho vyzývavo pozrela. Dobre vedel, že môjmu výsluchu neujde.
„Prečo si nikdy nehovoril o svojom bratovi?“ spýtala som sa so záujmom a zvalila sa vedľa neho na mäkkú posteľ. Jeho izba vo mne vždy vyvolávala pokoj. Bledožlté steny mi pri každom vstupe pohladili dušu. Bol jeden z mála ľudí, ktorí mali izbu dôkladne upratanú a všetko na svojom mieste. Lukáš bol jedným slovom neprekonateľným perfekcionistom. Na stenách mal pár poličiek, ktoré vo vzornom postoji obývali knihy všemožných žánrov. Vedľa postele mal pracovný stôl, ktorý obsahoval počítač a nejaký ten stojan na perá. Veci mal uložené v šuplíkoch vo vzorných komínoch.
„Vieš, môj brat… Nehovoril som o ňom preto, lebo je na liečení.“
„Na liečení?“ nechápala som.
„Hej. Bol drogovo závislý.“
„Ou.“ Bolo to to jediné, na čo som sa zmohla. V tej chvíli som mala pocit, že toto je ten pravý dôvod, prečo o ňom nikdy nehovoril, prečo bol na neho naštvaný, prečo v každej vete, ktorá sa týkala jeho som cítila mráz. Ale v tej chvíli som veľa vecí nechápala.
„Už rozumiem prečo si o ňom nehovoril,“ povedala som súcitne.
„Asi by sme sa mali vytratiť, kým sa naši vrátia.“
„Prečo?“
„Ja, neviem či sa s ním chcem stretnúť.“
Vyjavene som na neho pozerala. „Je to predsa tvoj brat. Vrátil sa z liečenia a ty ho nechceš vidieť?“
„Ty tomu nerozumieš. Všetko je to zložitejšie.“
„Lepšiu výhovorku nemáš?“
S Lukášom sme sa veľmi nehádali. Vždy sme sa snažili radšej nájsť kompromis, ktorý by vyhovoval obom stranám, no teraz to nevyzeralo na nejakú dohodu. Bol zaťatý ako nikdy predtým, nevedela som, čo robiť. V jednej chvíli sme ležali na posteli a v druhej sme stáli každý na jednom konci izby a nervózne sme prešľapovali z nohy na nohu. V tom ticho preťal hukot prichádzajúceho auta.
„Super, teraz sa nemáme kadiaľ vypariť,“ zamrmlal si.
„Prečo by sme sa mali vypariť,“ povedala som, keď buchli vchodové dvere a domom sa otriasala dvojica nadšených hlasov. „Ja by som tvojho brata rada spoznala.“
„Naozaj to chceš?“ spýtal sa ma Lukáš pochybovačne.
„Uhm,“ prikývla som a chytila ho za ruku vedúc ho k dverám izby. Pomalými krokmi sme zišli po schodoch rovno do obývačky. Na pohovke sedeli chrbtami k nám tri osoby. Tie dve na kraji som poznala- boli to Lukášovi rodičia- ale tá v strede mi bola neznáma. Bol to jeho brat. V tom momente som ešte ani netušila, čo všetko sa stane, keď sa otočí. Lukášova mama vstala a všimla si nás.
„Aha Luky, pozri kto sa nám konečne vrátil. Roman,“ prehlásila šťastným hlasom. Osoba, ktorej meno sa spomínalo sa ani nepohla.
„Som nadšený,“ povedal, vykúzlil úsmev, no ja som za ním spoznala trpké pretvarovanie. Potom sa znova vrátila na pohovku a silno postavu objala. Odpoveďou jej bolo tiché zavrčanie.
„Prestaň, tváriš sa akoby som bol štyri roky nezvestný,“ počula som zamatový hlas.
„Ale ty si bol predsa nezvestný!“ prehovoril karhavým tónom jeho otec.
„Štyri dni som bol preč. Tomu hovoríš nezvestný?“
„A tá dlhá doba na odvykačke bolo tiež akoby si bol nezvestný,“ prehovoril Lukáš. V jeho slovách som cítila trpkosť, no v tej chvíli som nevedela, čo ju spôsobilo. Vtedy sa postava otočila a ja som mala možno zahliadnuť jeho tvár. Dnes si hovorím, že by bolo lepšie, keby sme sa boli niekadiaľ prešmykli a zmizli. Stála som tam ako prikovaná a bezmocne hľadela do jeho čiernych očí, cez ktoré mu padal jemný pramienok uhľovočiernych vlasov. Bledá pokožka jasne prezrádzala, že dlhý čas nevidela skoro ani jeden slnečný lúč. Keď si všimol ako sa na neho dívam, uprel na mňa svoj hypnotizujúci pohľad. Nevedela som prečo, ale srdce sa mi rozhojdalo ako kostolný zvon. A z jeho utrápeného výrazu som sa cítila previnilo, akoby som ja sama mohla za jeho smútok. Nevedela som popísať, čo sa so mnou dialo a pravdepodobne sa to ani popísať nedalo. Nohy sa mi triasli ako mladému kuriatku. V hlave som počula čudné cinkanie a pred očami som mala mierne hviezdičky. Keď sa teraz nad tým zamyslím, asi sa mi to len zdalo. Lukáš si pravdepodobne všimol ako sa na mňa pozerá a preto si zmyslel, že ma predstaví.
„Toto je Tereza. Moja priateľka. Tez… toto je Roman, môj brat.“
Skúmavo sa na mňa zahľadel. „Teší ma,“ prehovoril melodramaticky.
„Podobne,“ hlesla som.
„Budeš bývať tu?“ spýtala sa ho matka sladkým hlasom a on sa znova obrátil. V tom momente som si vydýchla. Akoby mi zo srdca spadol ťažký kameň.
„Bol by som rád keby som tu mohol zostať kým si nenájdem nejaký byt.“
„A vrátiš sa na školu?“ spýtal sa ho otec.
„Uvažujem nad tým,“ odvetil a v tom okamihu sa ladne zdvihol. „Som unavený z cesty. Bol by som rád, keby som si mohol ľahnúť ak vám to neprekáža,“ povedal zdvorilo. Keď prechádzal okolo nás, ešte raz sa mi pozrel do očí. Z celého toho divadla som bola veľmi nervózna. Nevedela som, čo sa to so mnou dialo.
„Bude pre neho trochu ťažké vrátiť sa do normálneho života,“ prehovoril Lukášov otec a zmizol vo svojej kancelárii.
„Mohol by si mu v tom pomôcť,“ povedala matka môjmu priateľovi. „Zoberte ho niekedy von, aby sa zoznámil s ľuďmi.“
Lukáš sa na ňu začudovane pozrel. „Keď niečo také bude chcieť, príde za mnou sám, nemyslíš? Nie je predsa malé dieťa, aby sa o seba nedokázal sám postarať.“ Nenápadne som mu stúpila na nohu. Nemal by sa takto chovať k svojmu bratovi, ktorý sa vrátil z liečenia. Je to kruté.
„Ale no tak,“ povedala jeho matka a pohladila ho po líci. „Som presvedčená, že si k sebe opäť nájdete cestu.“ Nakoniec odišla aj ona a my sme v obývacej izbe zostali celkom sami. Pustila som jeho ruku a pomaly si sadla na gauč.
„Ty ho nemáš rád?“ spýtala som sa ticho.
„Nenazval by som to tak. Som skôr len sklamaný.“
„Prečo? Že podľahol drogám? To sa stáva predsa aj tým najlepším.“
„Vieš, môj brat je síce mladší, ale ja som ho mal za svoj vzor. V škole vynikal ako nikto iný. Bol plný elánu, ľudia ho mali radi. Možno by som mohol povedať, že som mu aj trochu závidel, ale v dobrom zmysle slova. Keď som sa dozvedel, že sa dostal do pochybnej party, v mojich očiach klesol. Už nebol na tom pomyselnom stupienku víťazov. Už som na neho nebol hrdý. Ako sme ho našli zdrogovaného… “ na chvíľu sa odmlčal. „Bolo to ťažké. Vieš si predstaviť, že máš mladšieho brata, na ktorého si hrdý a on sa takto zničí? Ja vlastne ani neviem, čo k nemu teraz cítim. Tak trochu mi príde ako cudzí človek.“
Napäto som počúvala a pozerala sa, ako sa jeho tvár mení pod náporom emócií a spomienok. Už som aspoň trochu rozumela, prečo o ňom predo mnou nikdy nehovoril. Sklamal ho.
„Som presvedčená, že sa to všetko zmení,“ povedala som povzbudzujúcim hlasom a pohladila ho po chrbte ruky.
„Bol by som rád. Čo keby sme zmenili tému a pozreli si nejaký film?“
Prikývla som.
„Dobre, ja vyberiem niečo z našej zbierky a ty môžeš urobiť pukance, čo ty na to?“
„Súhlasím,“ povedala som, vyskočila z pohovky a zamierila do kuchyne. Ich dom som poznala veľmi dobre. Predsa len už som sem chodila na návštevy nejaké tie mesiace, ba aj roky. Keďže to Lukášovým rodičom nevadilo, v čase, keď nebol na internáte sme trávili večery v ich dome. Obaja boli veľmi milý ľudia, pracujúci na miestach, ktoré pomáhali ostatným ľuďom. Obaja pracovali v jednej veľkej nemocnici- jeho mama ako chirurgička a jeho otec ako pediater-, kde sa v mladosti zoznámili.
Len čo som vošla do kuchyne, zamierila som k jednej malej skrinke, o ktorej som vedela, že ukrýva všetky dobroty od sladkostí až po slané tyčinky. Trochu som sa v nej prehrabala a našla som vrecko s pukancami. Opatrne som ho roztrhla a vložila do mikrovlnnej rúry. O niekoľko sekúnd sa celou kuchyňou niesla lákavá vôňa masla.
„Vidím, že sa tu pohybuješ ako doma,“ ozval sa za mojím chrbtom zamatový hlas. Ihneď som stuhla a obrátila sa k osobe, ktorej patril. Stál vo dverách, ležérne sa opierajúc rukou o zárubňu.
„Nie som tu po prvý krát,“ odvetila som ticho.
„Ako dlho ste vlastne spolu?“ spýtal sa a hlavou jemne ukázal na obývačku.
„Okolo štyroch rokov,“ odvetila som a dala sa pozorovať otáčajúce sa vrecko s pukancami len aby som nemusela hľadieť do tých jeho čiernych očí, ktoré ma tak lákali.
„To naozaj? Prekvapuje ma, že ste spolu tak dlho. Väčšina Lukášových vzťahov trvala len niekoľko mesiacov. V čom si taká výnimočná?“ spýtal sa a ja som cítila, že stojí blízko mňa.
„Neviem, to by si sa mal spýtať jeho.“
„A ty si s ním prečo?“ Otočila som sa, aby som mohla z jeho tváre vyčítať o čo mu ide, ale nenašla som tam nič. Jeho prítomnosť ma mučila.
„Je milý, pekný… ja neviem… je blízky môjmu srdcu,“ vybľakotala som rýchlo, vytiahla veľkú oblú misu a nasypala tam pukance. Horúce vrecko som odhodila do koša a ponáhľala sa do obývačky. Hocikam, len nie pri ňom, pomyslela som si. Celá nesvoja som si sadla tesne vedľa Lukáša, misu si položila na kolená a zahľadela sa na obrazovku. Vybral nejaký fantasy film, čo bolo len a len dobre, aspoň ma to vtiahne do iného sveta. Naozaj som nevedela, prečo sa cítim v prítomnosti jeho brata tak čudne. Oprela som sa o Lukášovu hruď. Zrazu sme začuli niečie kroky.
„Môžem sa pridať? Už dosť dlhú dobu som nevidel poriadny program. Dobre by mi to padlo, ale ak by som vám nejakým spôsobom kazil atmosféru, pochopím to.“
S radosťou by som ho poslala preč, aj keď som nevedela kde sa vo mne berie tá hrubosť, ale spôsob akým to dokonale predniesol, človeka odrádzal povedať čokoľvek negatívneho.
„Samozrejme, že áno,“ povedal Lukáš svojmu bratovi. Bolo od neho milé, že sa snažil znovu nadviazať so svojím súrodencom aspoň nejaký ten kontakt, ale v tej chvíli by som bola najradšej keby ho s krikom vyhnal. Nebola som si istá, čo sa so mnou deje. Jeho spoločnosť, aj keď sedel meter od nás, vo mne vzbudzovala nepríjemnú nervozitu.
„Chceš pukance?“ spýtal sa môj priateľ Romana.
„Nie, ďakujem,“ odvetil a po prvýkrát čo som ho videla sa usmial. Nesmelo ale predsa len. Cítila som ako sa mi krv hrnie do líc. Rýchlo som oči uprela na obrazovku snažila som sa vytlačiť z hlavy fakt, že je tam s nami. O niekoľko minút som sa naplno oddala deju a bolo mi všetko jedno. Na rozdiel od Lukáša. Cítila som, že mu vadí, že musí potláčať svoju chúťky pobozkať ma alebo položiť si ruku niekam inam ako je môj pás. Keď som si to uvedomila, skoro som sa začala smiať, no dokázala som odolať.