Soul (14)

Tie dva dni sa rútili neskutočnou rýchlosťou. Ani som sa nenazdala a už tu bol opäť pondelok. Nemohla som sa dočkať kedy ho uvidím. Bolo zaujímavé, ako sme bez seba nedokázali vydržať. Sadla som si vedľa neho na naše temné miestečko v zadnej lavici na astronómii. No dnes nebol ako ostané dni. Bol oveľa bledší a oči mal podliate krvou. Vyzeral ako mŕtvola. Dýchal pomaly a ťažko, akoby sa mu ani nechcelo. Celým telom mu prechádzali triašky, pritom sa skláňal akoby mal hrozné kŕče.
„Čo ti je?“
„Nedal som si mesačnú dávku. Musím si dať dušu. Moje telo proti tomu bojuje. V podstate umieram.“ Zarazilo ma s akým pokojom to hovoril.
„A prečo si v škole?“ spýtala som sa nechápavo.
„Prišlo to na mňa pred chvíľou. Nečakal som to.“
„A prečo tu sedíš? Okamžite vypadni. Bež si niekoho zohnať, ale prosím ťa, ďaleko od školy.“
„Budeš ma kryť?“ spýtal sa ma a chytil ma za ruku. Mal ju úplne ľadovú.
„Samozrejme, ale teraz už bež,“ povedala som mu a dívala sa ako vybehol z triedy.
Nechápala som prečo hneď neodišiel, keď to zistil. Celý deň som bola myšlienkami úplne inde. Bála som sa o neho. Čo ak to nestihol? Čo s ním je? V noci sa mi snívali neskutočné sny o tom ako kdesi leží bez známky života. Zakaždým som sa strhla celá spotená a zadychčaná.
Na druhý deň opäť chýbal. Zožierala ma nevedomosť. Nedal mi nijako vedieť, že je nažive. Ani len najmenšie znamenie. Na obede som sa zamyslene prehrábavala v ryži, keď sa pri mne zjavila Susieina usmievavá tvár.
„Povedz, čo ti je?“
„Viem všetko. O ňom,“ povedala som a hodila pohľad na prázdne miesto, ako pred niekoľkými dňami.
Zhlboka si vzdychla. „To kvôli tomu?“
„Nie, to už viem dávno, no predvčerom si zabudol vziať a ......“
„Nevieš či to prežil?“
„Hrozne ma to trápi. Netuším absolútne nič.“
„Pozri najmocnejšieho len tak nezničíš. Nemusíš sa o neho báť.“
„Odkiaľ o ňom vlastne vieš?“
„Môj otec mi o nich rozprával,“ povedala s miernym úsmevom.
„Nebojíš sa ho?“ spýtala som sa prekvapene.
„Ani nie. Pozri, on nie je ako ostatní jeho druhu. Tí su násilnícky a pri prvej príležitosti ti vezmú dušu.“
„Lenže, on by mi ju aj vzal, len sa ma nemôže dotknúť, kým.....“
„Áno kým nenadíde ten deň,“ dokončila za mňa. „Ale ver mi, všetko bude dobré,“ povedala a odišla si sadnúť naspäť k Maxovi. Bola som nervózna. Ak sa ani zajtra v škole neukáže, tak to nedopadlo dobre. Ale nemusí to byť tak.
Na otcovej hodine sme pozerali video, takže som sa aspoň na chvíľu zabudla trápiť. Nebolo to zaujímavé, no hlavne, že to odpútalo moju pozornosť.
Na druhý deň som tŕpla na svojej stoličke v chladnej učebni chémie. Pozorne som sledovala dvere a čakala som, že v nich uvidím jeho, no nevošiel. Pri pridávaní prísad sa mi triasli ruky. Nevedela som dokedy bude preč, ak je nažive. Zahĺbila som sa do seba, keď v tom mi začal kypieť nedokončený liek proti sloniej nádche. Vraj je dobrý na popáleniny, no ja som tomu neverila. Všetko to boli hrčkovité sople. Okamžite som bežala pre utierku a upratovala som škodu. Musela som ho vyliať, no učiteľka sa tak nahnevala, že ma už nepustila k ničomu. Sedela som so skríženými rukami. Rozmýšľala som ako veľmi mi chýba. Možno by som si mala uvoľniť myseľ, povedala som si, až priveľa nad všetkým uvažujem. Sledovala som ako vonku svieti slnko. Bol už koniec januára, no príroda sršila krásou. Stromy sa kolísali v jemnom vánku. Určite aj vtáčiky štebotali. Na toto ročné obdobie bolo veľmi pekné počasie. Vtedy som uvidela vonku postavu. Vysokú, krásnu skoro sa vznášala. Bola to Shanova sestra Diana. Uprene na mňa hľadela. No, bol to nenávistný pohľad. Akoby ma chcela prekliať alebo čo. Po chvíli ju to asi omrzelo, pretože pokračovala vo svojej ceste. Ostatok dňa prebehol ako tie predtým. Na obede som nezjedla nič, na hodinách som nedávala pozor a strachovala som sa. Keď zazvonilo na koniec poslednej hodiny, pomaly som sa zdvihla a neochotne som kráčala k autu. Tam ma však čakalo prekvapenie. Opieral sa oň Shane. Opäť mal na tvári ten úsmev, čo ma tak rozčuľoval. Rozbehla som sa k nemu ako v nejakom romantickom filme. Napriek tomu, že nás všetci sledovali som ho objala. Potom som si uvedomila, ako dlho ma nechal trápiť svojou neprítomnosťou. Odtisla som sa do neho a vrhla som na neho skúmavý pohľad. Vyzeral naozaj dobre. Čierne tričko mal obtiahnuté okolo silnej hrude a na ňom koženú bundu. Neprehovorila som. Nech začne on. Chcela som, aby vedel aké to je, keď ma nechal len tak čakať. Z vrecka nohavíc som vytiahla kľúče od auta. Odomkla som a chystala som sa nasadnúť, no v tom ich jedným pohybom zavrel.
„Viem o čo ti ide, ale nemohol som sa ozvať.“
„A prečo? Nebol signál?“ spýtala som sa zvedavo.
„Vieš, vtedy som odtiaľto musel vyletieť a čo najrýchlejšie nájsť nejakú čistú dušu. Keď som aspoň trochu uhasil svoju túžbu, vrátil som sa domov. Samozrejme, mama na mne videla, že nie som vo svojej koži, tak som jej všetko povedal. Teda to, že som si zabudol vziať dávku. No ona aj tak zistila pravý dôvod.“
„A ten je?“ prerušila som ho.
„Ty,“ povedal vecne.
„Pravdaže.“
„No, proste som jej to nedokázal zatajiť. Povedal som jej všetko. Prečo som sa nenajedol. Pravý dôvod nebol, žeby som zabudol, na to si dávam veľký pozor. Bolo to kvôli tebe. Ja ti to nechcem teraz vyčítať, bolo to moje rozhodnutie. Len som túžil prestať. Chcel som zistiť koľko bez duše vydržím, a či vlastne vydržím. No ako si videla, tak nie. Chcel som sa proste naplno vzdať svojej ‚kariéry’. A keď som jej to povedal, rozzúrila sa. Povedala, že sa potrebujem spamätať, a tak sme na chvíľu s otcom odišli do Afriky. Tam sme........“ hlboko si vzdychol. „Vieš nie je príjemné hovoriť, ako som sa na pár dní zmenil na neľudskú bytosť. Proste sme zabíjali. Boli sme tam, kým som nenabral sily vrátiť sa do normálneho sveta.“
„Prečo si to robil? Myslíš, že ťa chcem mŕtveho?“ povedala som mu obviňujúco.
„Vieš, nepáči sa mi, že sa musíš zmieriť s mojími zápormi.“
„Ale ja som si na to zvykla. Pozri,“ povedala som a vzala si jeho ruku do svojej, „je mi jedno, či si diabol alebo anjel, ja ťa mám rada preto, aký si.“
„Anjel určite nie som. Moji rodičia sa pekne naštvali. Hovorili, že sa chovám ako decko, pretože som podľahol láske jedného dievčaťa. Lenže oni to nepochopia. Vidia za človekom len jeho dušu. Čím krajšie žiari, tým je lepšia. Preto som sa chcel od nich odpútať, pretože som úplne iný ako oni,“ povedal a hlavu mal sklonenú k zemi.
„V ten večer u Sory si vravel, že ťa moja duša oslepovala.“
„Naozaj sa pri tebe cítim ako slepý,“ povedal so smiechom, „no viem to prehliadnuť. Vieš, neberiem to až tak na vedomie.“
„Ale, stále si zvedavý ako by som chutila, že?“
„Motá mi to hlavu, ale snažím sa na to nemyslieť. Radšej by som o tom chcel tisíckrát snívať, ako to raz zažiť.“
Napriek tomu ako divne to znelo, bolo to hrozne milé. Snažil sa a ja som to vedela.
„Je to ťažké?“ zaujmalo ma.
„Ani nie. Len sa sústredím na teba a vynechám tú časť s názvom duša.V podstate je to teraz zanedbateľné, no potom dni.....Už sa ťa budem môcť zmocniť, a preto sa bojím, že ti ublížim. Že neovládnem moje lovecké pudy. Niekedy ich necítim a som ako človek, no niekedy so mnou zmietajú a mám chuť sa preto zabiť.“
Nikdy som ho nepočula takto hovoriť. Zarážalo ma tá úprimnosť v jeho hlase. Bola som rada, že mi to prezradil. Nikdy som si nemala ani poňatia, že sa takto cíti. Tú chvíľku ticha prerušil príchod jeho sestry.
„Ahoj Shane,“ povedala ľadovo.
„Ahoj.“ Ani sa na ňu nepozrel.
„Ty si s ňou?“ spýtala sa a hodila na mňa nenávistný pohľad.
„Vravel som vám už asi miliónkrát, že moje rozhodnutie neovplyvníte.“
„Kvôli nej si skoro ohrozil budúcnosť nášho klanu. Nevieš si predstaviť koľko ľudí v teba verí.“
„Čo ma je po nich,“ povedal ľahostajne. Rozprávali sa, akoby som tam ani nebola.
„Shane si budúcnosť nášho sveta. Prosím ťa, nenechaj sa opantať touto chuderou. Ani nevieš koľko našich by si mohol mať.“
„Daj mi pokoj,“ odbil ju.
„Nie, vieš predsa čo sa stane ak ju neoberieš o dušu. Mama, ja a otec ťa nechceme zabiť, no budeme musieť. Ešte raz ti hovorím, spamätaj sa.“
„A ja ti ešte raz hovorím, daj mi pokoj. Je na mne ako sa rozhodnem. A bude to dobré pre obe strany.“
Odrazu ma chytil za ruku a viedol do lesa. Skôr by som povedala, že ma ťahal.
„Počkaj!“ vytrhla som sa mu zo zovretia. „Chcem vedieť kam ideme.“
„Potrebujem sa upokojiť, a to sa dá len na jednom mieste. Takže ak chceš ísť so mnou, pohni si,“ povedal ľadovým tónom.
Šli sme cez kríky a papradie. Všade okolo nás bolo husté porastie. Predierali sme cez hotovú divočinu. Nakoniec zastal, akoby sa chcel započúvať do zvukov vetra. Potisol ma dopredu a pred nami sa rozprestrela ďalšia čistinka. Bola veľká a celá pokrytá machom. Nič čarovnejšie som dovtedy nevidela. Hoci bol január, tu lietali motýle. Cez tenké medzierky medzi stromami prechádzali slnečné lúče. V ich jasnom páse lietali malé trblietky prachu. Pri kmeňoch rástli tie najkrajšie kvety rôznych farieb. Biele margarétky, modré nezábudky, fialové fialky. Prešiel okolo mňa a sadol si na machový koberec, vyzliekol bundu a ľahol si. Neprítomne sa pozeral do neba. Urobila som jeden maličký krôčik. Nechcela som narušiť to ticho, ktoré tam vládlo. Opatrne som si sadla vedľa neho a objala si kolená. Jemne som si na ne položila bradu. Okolo tváre sa mi mihotali neskutočne krásne motýle. Cítila som sa ako v rozprávke. Mali pestré krídla pomaľované čudnými slučkami. Nastavila som palec a pristál mi na ňom jeden belasý s rúžovými škvrnami. Spojil si krídla a ja som ho s radosťou obdivovala.
„Nemala tak o tebe hovoriť,“ zašepkal.
„To nevadí,“ povedala som a nastavila druhý prst.
„Ale mne to vadí. Ani jeden z nich si ťa neváži. Prečo sa nemôžu správať ako normálni rodičia a pochopiť ma?“
„Pretože rodičia majú svoju pravdu. To viem podľa svojho otca.“
„Lenže on na to mal oprávnené dôvody.“
„A tvoji nie? Proste sa boja o svoje dieťa. Boja sa aby sa z neho nestal dobrý človek.“
„Znie to čudne.“
„Ja viem,“ povedala som, pustila som motýlikov do vzduchu a ľahla som si s hlavou opretou o ruku. „Chodíš sem často?“
„Nie, len odvtedy, čo som ťa spoznal.“
„Premýšľať.......?“
„O sebe, tebe.“
„Už sa toľko netráp. Keď príde chvíľa rozhodnúť sa, urobíš to najlepšie, aby všetci boli spokojný.“
„Ibaže to sa nedá. Len ak by som odišiel veľmi ďaleko. No to by neznamenalo, že budeš v poriadku. Musím zostať, pretože ak by sa dozvedeli o mojom odchode rodičia a celá naša kolónia, zabili by ťa.“
„Hm.“
Dlho nič nepovedal. Len sme tam tak ležali.
„Prečo ma takto chrániš?“ preťala som ticho. Odpoveď som poznala, no nebola som si ňou istá.
„Vieš, nezniesol by som, keby ti niekto ukradol dušu, pretože patrí mne. Roztrhal by som ho. To je ten prvý dôvod. A druhý. Neviem asi mám nejaké pudy ťa ochraňovať. Pravdepodobne preto, že by som nezniesol keby si nebola pri mne.“
Usmiala som sa na neho. Vzala som si jeho ruku do svojej a skúmala som ju. Prechádzala som mu po čiarách života ako prvýkrát. Až teraz som si uvedomila ako veľmi ma má rád, ako veľmi ho mám rada ja.
„Čo tam vidíš dnes?“ spýtal sa, akoby si tiež spomenul na naše prvé stretnutie.
„Niečo sa blíži a vôbec to nie je dobré,“ povedala som vážne.
„To máš pravdu. Môj prijímací deň sa blíži nebezpečne rýchlo. Ale nebudeme sa tým trápiť. Posledný mesiac bol dosť ťažký pre nás oboch. Tak si užime kým je všetko v poriadku.“
Chvíľu sme tam ešte ležali, no potom sa zdvihol.
„Mala by si ísť domov. Otec ťa už čaká,“ povedal a natiahol ku mne ruku. S jeho pomocou som sa zdvihla z machového koberca. Cestou nazad sme sa už tak nehnali. Vychutnali sme si prírodu okolo nás. Nad nami sa týčili vysoké stromy, akoby chceli naznačiť, že tu sú pánmi oni. Vynorili sme sa na školskom parkovisku.Jediné auto široko ďaleko, bolo to moje. Vykročila som k nemu, no niečo ma strhlo. Videla som Shanovu tvár so zdvihnutým obočím. Nepotrebovala som čítať myšlienky, aby som vedela čo chce. Pritiahol si ma k sebe a privoňal si k mojím vlasom. Počula som ako zhlboka dýcha. Nakoniec ma pobozkal na čelo.
„Dobrú noc,“ povedal a už ho nebolo.
Pomaly som pokračovala vo svojej ceste k autu. Strčila som kľúčik do dverí, no v tom ma opäť niečo zdrapilo za rukáv. Keď som postave pozrela do tváre, spoznala som Shanovu sestru.
„Neviem akú silu na neho používaš, no prikazujem ti aby si s tým prestala.“
„Ja na neho nič nepoužívam. On prežíva niečo, čo ty ani tebe podobní, nezažijete,“ povedala som jej ľadovo.
„Nechoď na mňa s tými rečičkami o láske. Čo by sa mu už len na tebe mohlo páčiť?“
„Vidno, že ešte o svojom bratovi nevieš veľa vecí.“
„Aké napríklad?“ spýtala sa a nebezpečne sa ku mne približovala. Nevedomky som pred ňou ustupovala až som narazila do dverí môjho auta.
„Tak napríklad, že sa mu páči voňa mojich vlasov. To ako spolu sedíme nekonečné hodiny v prírode a rozprávame sa. To, že ma môže chrániť. To, že dokáže rozčúliť.“
„Tie odporné veci si môžeš strčiť. Jediné čo sa mu na tebe páči, je tvoja duša, priznaj si to,“ povedala s úškrnom.
„Nie, nie je.“
„S akou rozhodnosťou to hovoríš. No, zmeníš názor keď príde ten deň a ty budeš ležať bezbranne na zemi ako mnohí iní. Stane sa z neho najmocnejší a z jeho lásky zostane len nevládne telíčko, ktoré síce dýcha, no jej duša je už v niekom inom. A po nejakom čase tvoje miesto nahradí oslnivá kráska z nášho rodu. Niekto na úrovni. Niekto s kým bude Shane naozaj šťastný. Takže je jedno ako sa budeš chovať, dopadneš rovnako.“
„Nikdy nehovor nikdy,“ povedala som jej.
„Len mu robíš hambu. Ťahá sa s čistou,“ povedala a zhnusene sa na mňa pozrela.
„Vieš čo, mysli si čo chceš , no zatiaľ sa ma ani nedotkneš. Nemôžeš mi vziať dušu. A viem, že keby si mi niečo urobila, Shane by ti to neodpustil.“
„Čo ma je po ňom. Mala som ho rada. Keď bol ešte normálny, tak sme sa zabávali s dušami. Radil mi ako si ju mám chytiť a rôzne iné veci,“ asi videla strach na mojej tvári, pretože sa usmievala. „No potom si prišla ty a zrazu sa choval čudne. Loviť chodí len keď musí. Vzdal sa naších sobotných raňajok.“
„Zaujímavé aký vplyv môžem mať, že?“ smiala som sa.
„Povedala som ti, prestaň si ho omotávať okolo prsta,“ zavrčala na mňa výhražne a odišla. Ešte chvíľu som tam omámene stála, no potom som sa spamätala a naštartovala auto.