Soul (15)

Na druhý deň som sa rozhodla, že Shanovi o tom incidente s jeho sestrou nepoviem. Nechcela som rozpútavať ďalšie problémy. Vystúpila som a rozhliadla som sa po parkovisku, či ma tam nebude čakať, no nikde som ho nevidela.
„Hľadáš niekoho?“ spýtal sa ma za chrbtom.
„Už nie,“ povedala som s úsmevom.
„Poď ku mne dušička.“
„Ale nie, stavím sa, že toto hovoríš každej.“
„No priznám sa, že už som to párkrát povedal, ale nie v tomto význame,“ povedal a prehodil si ruku cez moje rameno. Išli sme do triedy mytológie. Sadli sme si do prvej lavice a čakali na učiteľa. Opäť doniesol premietačku ako pred mesiacom.
„Dnes, vám žiaci ukážem najnebezpečnejšieho tvora v našom svete. Volajú ho Lovec duší.“
Hlavu som mala položenú na lavici a vnímala som len Shanovu vôňu, no po tom slove som sa okamžite vzpriamila. Pozrela som sa naňho, no ten len prudko dýchal a díval sa do lavice. Päste mal zaťaté a čudovala som sa, že ešte nevybuchol.
„Vo vlastnom záujme sa na to nepozeraj,“ povedal ticho.
„Nie, chcem vedieť s kým chodím,“ povedala som a chytila ho za ruku.
Pustil nám film a zjavil sa neznámy chlapík s dlhou čiernou bradou. Natočené to bolo pravdepodobne tajnou kamerou odniekaľ z kríkov. Skláňal sa nad niečím telom. Ruku si jemne položil na jeho hruď a ťahal z nej modrú žiaru. Obdivne ju držal v ruke ako nejakú trofej a nakoniec si akoby vložil do svojej hrude. Zhlboka sa nadýchol a na tvári sa mu zjavil úsmev. Telo obete sa zvíjalo na zemi, akoby nebolo spokojné s tým, že mu zobrali dušu. Posmrtné kŕče nechceli prestať, ako keby ho niekto ťahal za špagátiky. V tom sa video nachvíľu prerušilo, ale opäť naskočilo. No obraz, ktorý som videla bol nechutný. Lovec chytil chlapa za krk a zlomil mu väzy. Polámal mu všetky kosti a vypichol oči. Nakoniec ho zapálil. Svetlá sa odrazu rozsvietili a triedou sa rozľahol šum. Shane mal hlavu sklonenú k lavici. Pohladkala som ho po pleci, no on sa strhol.
„Videla si ako ho dolámal. Chudák, tak najprv mu ten debil vezme dušu a potom ho upáli. Je to vôbec normálne?“ spýtala sa ma Sora.
„Nie, ale niekto zvrátený by to dokázal,“ povedal Kevin.
„Možno nie sú všetci takí ako ten,“ povedala som a hodila pohľad na vypnutú telku.
„Dobre študenti videli ste neskutočnú krutosť jedného z lovcov. Ani si neviete predstaviť koľko ich tu medzi nami žije,“ povedal a nenápadne sa pozrel na Shana. „Najprv vám zoberú dušu, a potom vás zabijú všeobecne známym rituálom ‚corpse‘.“ Vtedy konečne zazvonilo. „Slečna Caringová, môžete na chvíľu?“ spýtal sa ma pri katedre.
„Samozrejme,“ povedala som, vzala si vak a pristúpila som bližšie k nemu.
„Ten film bol venovaný vám, ak viete o čom hovorím.“
„Pravdaže viem, ale nie všetci sú takí.“
„Viete, váš otec bol vždy mojím kamarátom. Preto cítim určitú povinnosť vás chrániť a upozorniť, že lovcom nič nezabráni v získaní duše. Ani taká mocná sila ako láska.“
„Uvidíme pán profesor. Veľmi si vážim vašu starostlivosť, no nemyslím, že ju potrebujem.“
Pomaly som vychádzala z triedy. Prečo sa ma snažia všetci ochrániť pred niekým, kto pre mňa ešte nepredstavuje žiadne nebezpečenstvo? Rozhliadla som sa po chodbe. Myslela som si, že ma bude čakať, no nebol tam, a tak som sa vydala na hodinu astronómie sama. Keď som vošla do triedy, videla som sedieť Soru s Kevinom na ich obvyklom mieste. Nič sa nezmenilo, až na pohľad na poslednú lavicu. Sadla som si vedľa neho a pozrela mu do očí. Videla som v nich neskutočné sklamanie. Už som nebola vystrašená z toho, že som videla ďalšiu temnú stránku jeho života. V podstate som to brala dobre. Chytila som ho za jeho studenú ruku, no on si ju vytrhol a pomaly sa odo mňa odsunul. Nechápavo som sa na neho pozrela, no skôr ako som stihla niečo povedať, vstúpila do triedy profesorka. Opäť sme robili vo dvojiciach. Určovali sme znamenia zverokruhu na nočnej oblohe. Pri tom cvičení sa na mňa ani len nepozrel. Nevedela som či sa hnevá, že som to videla, alebo sa za seba hambí. Keď sme skončili, ihneď sa odo mňa odvrátil a ako náhle zazvonilo, odišiel medzi prvými. Pomaly som kráčala vedľa Sory. Neustále niečo hovorila, no ja som ju nepočúvala, len som sem-tam súhlasne prikývla. Vzali sme si to najlepšie čo nám jedáleň ponúkala a zamierili sme k nášmu stolu. Všimla som si, že napriek tomu ako sa choval dnes na astronómii, sedel pri našom stole. Opatrne som si prisadla, pretože som sa bála, že sa opäť odvráti.
„To video o Lovcovi duší bolo nechutné,“ spustila opäť Sora.
Pozrela sa na neho a videla som jeho zmučený výraz. Vedela som, že mu nebolo príjemné, keď sa jeho identita pretriasa takto na verejnosti, napriek tomu, že oni nevedia, že aj on je lovcom.
„Hej to máš pravdu. Keď mu zobral tú dušu, mohol ho nechať tak, ale on ho ešte nejakým rituálom totálne zohavil,“ povedal Kevin kruto.
Zrazu Shane tresol päsťou po stole a vstal. Všetci pri našom stole sa strhli. Vzal tácku a zaniesol ju. Pozrela som za ním a nasledovala ho. Vyšiel von a pokračoval cez celý školský areál k jazeru.
„Tú časť si mi zabudol spomenúť?“ povedala som ticho.
„Prečo asi?“ spýtal sa ironicky.
„Chcem o tebe vedieť všetko,“ povedala som, „a je mi jedno, aké hnusné veci to budú.“
„Už vieš prečo ťa nechcem obrať o dušu? Dôvodov je oveľa viac. Keďže si tá duša, pomocou ktorej sa mám stať najvyšším, na tom rituáli sa bude podieľať celá moja rodina. Doslova akoby sme ťa rozkrájali a dali si na večeru,“ povedal smutne.
Dorazili sme k lavičke, no stále som sa neodvážila k nemu priblížiť. Ani nie preto, že by som sa ho bála, ale nechcela som na neho tlačiť.
„To video zachytilo lovca ešte v tom najlepšom stave,“ povedal ticho.
„A čo by robil keby bol v tom najhoršom?“ spýtala som sa zvedavo.
„U každého je to individuálne. No ja by som ho určite roztrhal. Keď som bol ešte monštrum, tak som každú svoju obeť rozkúskoval. Vieš pripadalo mi to zábavné.“
„A teraz?“
„Ledva jej zoberiem dušu. A preto ma rodina nemá rada, no pokiaľ ide o poslanie, som im dobrý.“
Pristúpila som k nemu bližšie a dotkla sa jeho ruky.
„Keď som ti hovoril, ako som ti chcel vziať dušu, to ťa vystrašilo, ale toto nie?“ spýtal sa udivene a pozrel sa na mňa..
„Už som odolná voči hocakej pravde, ktorú zistím,“ zasmiala som sa.
Vtedy mi na um prišla včerajšia hádka s jeho sestrou. „Vieš včera, keď si odišiel, stopla ma tvoja sestra.“
„Čo chcela?“ spýtal sa a prudko sa otočil.
„Nechcela som ti to vravieť, pretože viem, že sa nahneváš, ale....“
„Ak mi to nepovieš, uvidíš ma takého, ako ešte nikdy,“ povedal výhražným tónom. Cúvla som o krok dozadu. „TAK HOVOR!“
„Chcela, aby som ti dala pokoj. Vraj aj keď v tom budem pokračovať, skončím.....“ už som nedokázala viac vysloviť to slovo. „Že ty si potom nájdeš oveľa krajšiu, lepšiu, pretože.........“ nedokázala som to dokončiť.
„ČO?!“ zreval na mňa.
„Z tvojej lásky zostane len nevládne telíčko, ktoré dýcha, no jej duša už je v niekom inom,“ povedala som ticho.
Na jeho tvári sa odrazil pocit neskutočnej zlosti. Zaťal päste a prechádzal sa ako rozzúrený lev v klietke. Prečo som s tým začala, pomyslela som si. Som naozaj taká hlúpa?
„Počúvaj,“ povedal a schmatol ma silnejšie než by možno chcel. „Z teba sa nikdy nestane nevládne telíčko,“ vyslovil ťažko a jeho nádherne krojené pery tvorili úzku čiaru. „Nikdy nebude žiadna krajšia. Budeš len ty, rozumela si mi?“
Jemne som prikývla. Opäť pokračoval v prešľapovaní.
„Shane?“
„Čo?!“
„Môžeš sa upokojiť? Naháňaš mi hrôzu.“
„Prepáč. Len ma hnevá, že sa do toho neustále starajú.“
„Kašli na nich.“
„Keď ja sa bojím, že ti niečo urobia.“
Vtedy nás vyrušilo zvonenie na hodinu
„No, zatiaľ to budeme musieť nechať tak, pretože nás čaká hodina s tvojím otcom.“
A tak sme sa obaja vydali smerom ku škole. Vliekli sme sa ako slimáci, pretože ani jeden z nás tam nechcel byť. Pozrela som sa na neho a videla som, že ho zlosť už prešla, no možno to len perfektne skrýval. Kým sme prišli, väčšina žiakov bola už v učebni. Sadli sme si na svoje obvyklé miesto a čakali na profesora. Rázne vkročil do triedy a začal vysvetľovať. Skoro som tam zaspala. Keď sme skončili, Shane opäť vyšiel medzi prvými. Mala som čo robiť, aby som ho dobehla.
„Čakaj!“ kričala som na neho. „Čo keby sme zabudli na tvoje povinnosti, môjho otca a konečne sa začali chovať ako normálny pár?“
„Dušička, my nie sme normálni, teda aspoň ja nie.“
„Vieš ako to myslím,“ povedala som a pozrela sa na neho spýtavým pohľadom.
„Mohli by sme to skúsiť. Tak, čo robí normálny pár pri lúčení?“
„Neviem taký som ešte s chalanom netvorila,“ povedala som so smiechom.
„No, možno by som vedel,“ povedal s úsmevom a pobozkal ma.
„Čo ak to videl otec?“
„Povedala si žiadne povinnosti a žiadny otec.“
„Fajn. Tak sa uvidíme zajtra?“
„Samozrejme.“
„Ach tu si,“ povedala Lucy, keď k nám zadychčaná dorazila. „Napadlo nám, či by sme nemohli u teba prespať.“ Hovorila to ako už dávno potvrdený fakt.
„No hej,“ prikývla som.
„Tak potom prídeme o piatej. Vezmeme aj niečo na zub a tiež nejaké hry.“
„Dobre prichystám spacáky.“
„Tak čaute!“ zakričala, keď utekala k svojím sestrám.
„Dávaj si na seba pozor,“ povedal s úškrnom.
„Veď budem doma. Naozaj si myslíš, že by sa mi tam niečo mohlo stať?“ spýtala som sa ho pochybovačne.
„Nikdy nevieš,“ usmial sa a odišiel.
Keď som prišla domov, rozhodla som sa najprv pripraviť otca na návštevu. Potichu som sa priblížila do obývačky, kde ako obyčajne pozeral noviny alebo futbal. Sadla som si k nemu a spustila sladkým hláskom:
„Oci, mohli by dnes ku mne prísť kamarátky.“
„A načo?“
„Prespať. Ale mala by som ťa upozorniť, že už sú na ceste, takže je jedno aká bude tvoja odpoveď.“
„Tak na čo mi to hovoríš?“ spýtal sa rozladene.
„Chcela som ťa len upozorniť.“
„No dobre. Ďakujem, že na mňa perieš ohľad,“ povedal a opäť sa venoval televízii. Zagúľala som očami a vybehla hore do izby. Odpratala som zbytočné veci, ktoré by nám mohli zavadzať a vytvorila som miesto na spanie. Ani som sa nenazdala, už zvonili pri dverách. Rýchlo som sa rozbehla otvoriť im.
„Ahoj Nessa,“ povedali a vyobjímali ma. Okamžite sme zamierili do izby, aby sme nerušili otca. Hoci podľa mňa už spal a vtedy by ho nevyrušil ani parný vlak pri našom dome. Usadili sa na mojej posteli a rozložili si svoje veci. V tom ich záujem padol na môj stôl.
„To je úžasné,“ povedala Sora potichu.
Obzrela som sa, čo zbadala, no boli to Shanove kresby. Ja sprostá som ich neupratala, pomyslela som si. Bola som na svoj talent dosť háklivá. Nemala som rada, keď ľudia pri pohľade na ne vkuse opakovali: ‚Óoo aké nádherné, prečo nechodíš na nejaký krúžok?‘ alebo ‚Prečo si nám to neukázala. je to úžasné.‘ Ja som nepotrebovala všade roztrubovať, že viem pekne kresliť. Dokonca som si ani nemyslela, že je to až také nádherné. Je to pre mňa niečo ako denníček. Svojimi náčrtmi vyjadrujem svoje emócie, to ako na mňa vplýva prostredie okolo, či som šťastná alebo ma niečo trápi. Avšak v poslednom čase kreslím svoje obľúbené veci a osoby. Shane je toho dôkazom. Lucy so Susie k nej rýchlo pribehli, aby zistili nad čím sa rozplýva.
„Áno, to je moje,“ povedala som neochotne a zobrala som jej výkres z ruky. No to ich neodradilo a prezerali si ostatné. Vedela som, že nemám šancu im v tom zabrániť, preto som ich nechala tak.
„Prečo si nám to ešte neukázala?“ spýtala sa Lucy a otočila ku mne kresbu slnečnej čistinky.
A je to tu, pomyslela som si.
„Je to osobné,“ povedala som a ukladala knihy na poličku.
„To miesto som v živote nevidela,“ zahlásila zamyslene Susie.
„Ani si nemohla. Je to v lese pri škole. Volá sa slnečná čistinka.“
Nebola som si istá, či je to jej pravé meno, no pre mňa bolo. Miesto, ktoré sme poznali iba ja a Shane.
„Teba nepotešilo, že to vieme?“ spýtala sa opatrne Sora.
„Keď to niekto uvidí, priveľa sa pýta. Tak som vám to neukázala, čo je na tom také hrozné. Nemám rada, keď nad tým niekto ochká. Je to len obyčajná kresba,“ povedala som a odložila výkresy do skicára.
„Prepáč mi sme to nevedeli,“ ospravedlnila sa Susie.
„Nevadí,“ povedala som s úsmevom.
Bol to úžasný večer. Pustili sme si muziku a tancovali. Keď nás to omrzelo, hrali sme karty alebo Twister. Išlo nám roztrhnúť pľúca, pretože sme sa vkuse smiali. Neskôr sme si len tak ľahli pred telku a pustili si romantickú komédiu, pri ktorej sme jedli čipsy. Keď skončila, začali sme kecať o všetkom možnom. Chalani, škola, rodičia, hudba. Nakoniec sme asi okolo tretej vyčerpane zaspali.