Z dna - I. kapitola

I.kapitola
"Neplač, že zapadlo slnko, pretože slzy ti zabránia uvidieť hviezdy."
Albert Einstein

Kedysi som mala mamu aj otca - čítali mi rozprávky na dobrú noc, brali ma do zoologickej záhrady, ukladali ma spať a vozili ma do školy. Moja mama bola učiteľka a ocko policajt. Asi si hovoríte : ako sa mohlo dievča s usporiadanej rodiny dostať na šikmú plochu? Odpoveď znie: jednoducho. Môj otec mal raz zásah v banke, kde šialený agresor držal rukojemníkov. Ten muž bol chorý- nevedel rozoznať realitu. A môjho otca poslali, aby ho prehovoril. Dostal guľku do hlavy. Môj otec zomrel pre nič.
Matka sa s tým nevedela zmieriť- začala piť a neskôr ju vyhodili z práce. Ja som sa učila aj ďalej najlepšie z triedy- myslela som na to, že otec by bol na mňa hrdý.
Ale potom si mama našla frajera. Ožrana s cigaretovým dychom , s kruhmi pod očami. Ten ma mlátil ako žito. Len tak, bez dôvodu. Bil ma, lebo sa mu páčilo mať moc nad inými. Mala som asi dvanásť a vtedy som znenávidela mužov. A čo spravila moja mama? Zastala sa ma, keď som plakala a prosila, aby ma nebil? Neurobila nič. Povedala mi, že jej má dať pokoj a že sa s tým mám zmieriť.
Ale ja som sa nezmierila. V škole sa mi zhoršli prospech a nebavilo ma to tam. Decká sa mi smiali a robili mi zle, lebo som si nemala za čo kúpiť nové oblečenie. Deti vedia byť občas kruté. Ale krutosť je, tak sa mi zdá, ľudská prirodzenosť.
Tak som chodila poza školu. Našla som si pochybných kamarátov, s ktorými som fajčila a pila. Asi v štrnástich som začala brať drogy - začala som s fajčením marihuany. A veľmi rýchlo som prešla na tvrdé... Stala sa zo mňa narkomanka - bez drog som mala depresie a bola som nervózna. A pichnúť si ihlu a túlať sa po uliciach, to bol pre mňa únik od reality.Myslela som si, že vďaka maminmu frajerovi som spoznala peklo. Ale mýlila som sa. Peklo sa pre mňa začalo, keď som sa stala závislou.
Mamin frajer ma stále tĺkol a ja som to už nemohla vydržať. Ten chlap býval u nás, sedával na ockovej stoličke a spal v jeho posteli. Vyrazili ma zo školy a ja som si zbalila veci a ušla som z domu. Bývam s narkomanmi a žijem len pre drogy. Večer si ľahám s vedomím, že zajtrajšok už vôbec nemusí byť. Nemám kamarátov, nemám nikoho.

"Hej, Rob, vstávaj dočerta." Moja spolubývajúca Samantha zo mňa stiahla špnavú deku a zatriasla mnou. "Robyn, vstaň už dočerta."
Zastonala som. Bolela ma hlava a bolo mi zle. Spala som len pár hodín - celú noc som obsluhovala v bare a potom ma Samantha vzala na párty k jenému jej kamošovi. Drogy a chľast. Tak by sa dal zhrnúť jej priebeh.
"Robyn, ak prídeme neskoro, Rafael nás vyrazí," Samantha už začínala strácať trpezlivosť. Otvorila som oči. Samantha pobehovala po izbe, v ruke mala cigaretu. Fajčila veľmi veľa- niekedy aj viac ako dve krabičky denne.
"Už idem, " zamrmlala som a prinútila sa vstať. Obula som si rozčaptané papuče a presunula som sa do kúpeľne. Nevšímala som si zvratky okolo záchoda a postavila som sa pred zrkadlo. Krátke hnedé vlasy som mala polepené a mastné. Pokožku bledú a prepadnuté líca. Moje modré oči boli opuchnuté a podliate krvou.
Odvrátila som tvár - nemohla som na seba dlhšie pozerať. Na tú trosku, ktorá sa zo mňa stala. Mala som dvadsať - ale cítila som sa , akoby som už prežila všetko.
Opláchla som si tvár. Keď som išla pracovať, chcela som byť celkom pri zmysloch. V bare U upíra, kde som robila čašníčku, sa často robili razie- a takmer vždy niekoho odviedli v putách. A ja som nechcela ísť do chládku. Musela by som prestať s drogami. A to som ja nemala v pláne. Pretože tie mi pomáhali zabudnúť na môj posratý život.
"Rob, švihaj," Samantha zabúchala na dvere s takou silou, až sa zatriasli v pántoch,"nemám chuť počúvať Rafaelove reči..."
"Piánko Sam, už idem..." odvrkla som a opláchla si tvár vodou. Už len obliecť sa a môžeme vyraziť za samotným Luciferom...

Rafael Juaréz bol asi tridsaťročný, vysoký muž, ktorý bol pôvodom španiel. On ale nepatril k nám - on nebol narkoman ani ožran, nebol troska na pokraji zrútenia. Vedel však, že založenie baru U upíra mu bude vynášať - a ak mám byť úprimná, veľmi sa nemýlil. Čoskoro sa tu stretávali asi všetci narkomani z New Yorku. A ja som u neho makala ako fredka pre pár dolárov.

Moja práca spočívala v tom, že som od siedmej večer do piatej ráno roznášla tácky medzi zákazníkov, občas som s nimi slovko prehodila a raz začas ma Rafael postavil k pultu alebo ma poslal do kuchyne umývať riad. Dnes prišiel čas na postávanie za pultom. Miešala som drinky, posúvala ich po stole, čapovala pivo a pýtala peniaze. A zatú poslednú činnosť ma drvivá väčšina zákazníkov nenávidela.
Keď ma konečne všetci na chvíľku prestali otravovať, oprela som sa o chladničku a pozorovala ľudí v bare. Boli tam vyzývavo oblečené dievčatá, ešte mladšie odo mńa, ožratí neoholení robotníci, narkomani a opilci. Ľudia, ktorých už život toľkokrát zrazil na zem, že už nemali silu vstať.
A odrazu som si všimla niekoho, kto do toho malého, špinavého sveta nepatril. A hoci som si to neuvedomovala, bol svetlom na konci tunela.