Sila túžby 1. kapitola

"Čo je príjemnejšie než mať priateľa, s ktorým môžeme hovoriť tak ako sám so sebou? "
Lucius Annaeus Seneca

"Ty suka! Vstávaj a padaj do postele, inak zariadim aby si sa už nikdy nepostavila!"
Anastasia Daniels sa schovala pod perinu v snahe schovať sa pred svetom. Ignorujúc krik jej otca a plač matky znova zaspala. Zobudila sa v náručí Stevena. Bol jej veľký brat. Ochranca. Rytier na bielom koni. Stále sa po byte ozýval krik a Anastastia už nevládala udržať slzy. "Mami?" šepla potichu, akoby sa bála odpovede. Možno mala zakričať hlasnejšie. Možno by ju potom zachránila. Mami! vykríkla v duchu, dúfajúc, že príde a objíme ju. Cítila ako ju hladia ruky. Neboli to však ruky, ktoré chcela cítiť.
***
Bežím. Snažím sa utiecť, ale on ma stále doháňa. Je to ako hra na mačku a myš. Teda, skôr na leva a myš. A zrazu sa pri mne objaví dievča. Je mladá, s dokonalými čiernymi vlasmi po pás,o niečo vyššia ako ja, štíhle nohy netrpezlivo poskakujú a veľké zelené oči má prísne prižmúrené. "Pridaj! Vidíš? To robí ten koláč čo si dnes zjedla. Len ťa ťahá k zemi. To nevieš, že je to zakázané ovocie? Chceš dopadnúť ako tí ľudia, ktorých vyťahujú z domu?!" To už sa mi do očí hrnú slzy. Nechcem. Chcem byť ako ty! kričím, a aj napriek tomu, že nič nevyslovím podľa jej pohľadu viem, že ma počuje. Chytá ma za ruku, trhne a ja sa zrazu cítim tak ľahká a šťastná. Obzerám sa. Je preč. Môj prenasledovateľ zmizol. Aká úľava. Skláňam sa, ruky si pokladám na kolená, opieram sa o ne. Dych sa mi kráti, snažím sa nájsť stratenú dušu, ktorú som niekde v tom zhone stratila. Až potom vzhliadam k Dokonalosti a vďačne sa usmievam. "Ďakujem," vydychujem po chvíli. Akoby ma však prepočula. Prísne si ma obzerá, skenuje a svojím ľadovým, ale zároveň priateľským pohľadom. "Som Ana," vystriera ku mne ruku s dlhými štíhlymi prstami. Je tak dokonalá. Až po chvíli zaregistrujem, že sa mi predstavila. Nedá sa inak ako vybuchnúť do smiechu. "Anastasia, ale všetci a volajú Ana," zozbieram v sebe poslednú štipku a pevne uchopím jej štíhlu roku do mojich malých bucľatých prstov. "Ďakujem," prednesiem už pokojnejšie. "Za záchranu," dodávam rýchlo. Núti ma k tomu jej zmätený pohľad. Srdečne sa usmeje. "Vieš, zvládla by si to sama, keby vyzeráš ako ja." A ja z pocitom žiarlivosti musím len súhlasiť.
***
Anastasia precitla zo svojho sna a zmätene sa poobzerala. Bola znova vo svojej posteli. Ale už sama. Izbu stále obklopovala čierna tma. Tento krát ju však sprevádzalo takmer posvätné ticho. Narúšal ho len Stevenov pravidelný dych. Nádych výdych. Nádych výdych. Anastasia pomaly počítala, snažila sa mu prispôsobiť jej dychom. Dúfala, že tak znova zaspí. Chce znova vidieť Anu. Zatvorila oči a znova si predstavila tú záplavu vlasov ako uhoľ. Tie jej boli krátke, riedke a hnedé. Každé ráno jej ich musela mama zväzovať do pevného drdolu, aby vyzerala aspoň trochu k svetu. Potom jej pripraví raňajky, desiatu, do ktorej dá stravenku na obed a odvezie ju do školy.
***
Anastasia hypnotizovala chlieb na svojom tanieri. Pohľadom zablúdila k Ane sediacej vedľa nej. Prísne ju sledovala. "NEJEDZ TO!" vyštekla tak hlasno, až Anastasia nadskočila. Nervózne sa pozrela na svoju matku. Vyzerala, že nič nepočula.

"Pomôžem ti k dokonalosti. Dovediem ťa až k cieľu a budem pri tebe stále. To ti prisahám," zašepkala jej Ana do ucha. Jej hlas znel ako jemná melódia. A zrazu bola preč. Anastastia sa odhodlane nadýchla. "Nie som hladná," predniesla predstavujúc si, ako ju Ana pochvalne tľapká po pleci a sprisahanecky na ňu žmurká.