Sila túžby - 3.kapitola

Utrpenie, to je i život. Aké potešenie by bolo v ňom bez utrpenia?
Fiodor Michajlovič Dostojevskij

"Bež! Rýchlejšie!" kričala Ana na svoju zverenkyňu aj keď videla, ako sa jej od únavy podlamujú kolená. Spokojne sa pri tom usmievala. Anastasia bola úplne v jej moci. Videla to na nej. Bodaj by aj nie! Už pár týždňov ju nútila do vecí, ktoré nikdy predtým nerobila. Nútila ju klamať, miesto jedla jej pod nos strkala obrázky dievčat, ktoré už stihla vychovať. Dievčat, ktoré doviedla k dokonalosti. Väčšina z nich už zomrela, ale to tá hlúpa hus vedieť nemusí. Ana sa pri tej myšlienke pousmiala. Donúti ju bojovať viac. "Len sa flákaš! Choď naplno!" vykríkla znova a následne sa škodoradostne rozosmiala. To však Anastasia nepočula. Počula len to, čo chcela Ana aby počula. Až o celú hodinu jej dovolila zastať a vyčerpane sa zvaliť do trávy. Anastasia vyčerpane zatvárala oči, z ktorých jej tiekli slzy. S hlasným vzdychnutím si sadla a rozplakala sa. Ana si sadla k nej. Pohladila ju po chrbte, ale hneď odtiahla ruku a s odporom sa na ňu pozrela. "Čo je?" šepla Anastasia vyčerpane. "Čo je? Naozaj sa pýtaš čo je? Je mi odporné dotýkať sa ťa! Nikde žiadne kosti len tuk!" rozkričala sa Ana rozhorčene. "Vstávaj, za chvíľu sa zotmie." vyštekla podráždene a aj napriek Anastasinej pevnej vôli ju postavila na nohy a v sprievode ďalších pokrikov hnala domov.
***
Anastasia sa vyzlečená postavila pred veľké zrkadlo vo svojej izbe. Ešte stále z nej občas kvapkala voda z nedávnej sprchy. Prstami si prešla po bruchu. Do očí sa jej nahrnuli slzy a začala si ich zarývať stále hlbšie do kože. V sprievode dlhých škrabancov sa presunula ku stehnám. Akoby sa snažila utrhnúť si všetko, čo sa jej nepáčilo. "Tak nechutné," štekla jej Ana do ucha. Anastasia sa striasla a rýchlo si obliekla nočnú košeľu. S hlasným povzdychom zišla dole. Vedela, že dnes sa večeri nevyhne. Už včera sa jej mama vyhrážala psychológom. Vraj je chorá keď neje. Vraj moc schudla. Moc? Ručička na váhe ukazovala len o tri kilá menej ako minulý týždeň! To nie je moc!
Nervózne si sadla pred plný tanier cestovín s mäsom a zeleninou. Do studených rúk vzala vidličku a začala sa v tom prehrabovať. O pár súst tanier odniesla a so slovami, že je unavená vybehla do svojej izby.
***
Stojím uprostred izby. Oproti Ane. Kričí. Nadáva mi aká som neschopná. Rovnako mi nadávala mama dnes ráno, keď som jej dala podpísať žiacku. So slzami v očiach sa načahujem po malom farebnom zošite a rýchlo v ňom listujem. Cestoviny 141 kalórií, mäso 105 kalórií, zelenina 61. Nie, nie, nie! Zúfalo si sadám na posteľ. Prekročila som svoj povolený limit. Priťahujem si nohy k brade a konečne nechávam slanú slzu dopadnúť na moje pyžamo. Už nemôže nič zničiť, tak nech si robí čo chce. Odovzdávam sa zúfalému plaču. Plačem za všetko. Za mňa, školu, rodinu, ale hlavne za to, aká som neschopná tučná krava!
To tu však stojí Ana a podáva mi jedinú útechu z môjho príšerného života. K ešte nezahojeným ranám si krátkym pohybom žiletky pridávam nový. Teraz však nemám dosť. Toto dokončím! Nechávam spadnúť pyžamové nohavice na zem, znova si sadám na posteľ a začínam kresliť svoje dielo. Teda skôr písať.
Takmer už cez slzy nevidím, ale viem, že si tú bolesť zaslúžim. Jedla som. Porušila som hlavné pravidlo. Ana mi hovorila, že sa to raz stane. A tiež mi hovorila, čo sa stane ak sa najem. Príde trest. Toto je trest. Z nohy si zotieram posledné kvapky krvi a sledujem žiarivo červený nápis FAT!