Najlepšie riešenie

Najlepšie riešenie...

filmová poviedka

 

V chodbe

 Do chodby v panelovom dome, kde sú na stene schránky na dopisy vojde mladý na prvý pohľad sympatický muž. V ruke nesie elegantný kufrík. Zastane pri schránkach, položí kufrík na zem. Odomkne a vyberie zo schránky reklamy a dopis. Pozerá na dopis, zároveň zamyká schránku.

 Zbežne pozrie na reklamy. Ostražito sa poobzerá a rýchlo nasilu nastrká reklamy do vedľajšej schránky. Zlomyseľné sa usmeje.

 Zoberie kufrík. Vojde do výťahu. Stisne tlačítko. Stále pozerá na dopis. Pred dverami bytu chytí dopis do zubov. Vyberie kľúče, odomkne a vojde.

 

 Predsieň v byte

 Kufrík položí niekde dole. S dopisom v zuboch pozrie na seba do zrkadla. Vyberie dopis z úst, položí ho na poličku pod zrkadlom. Nakloní sa k zrkadlu. Poriadne vyplazí jazyk. Dlhým nechtom na malíčku si jazyk poškrabká. Prst si utrie do šiat, (musí to vyzerať nechutne).

Odíde od zrkadla ale hneď sa vráti pre dopis.

 

V obývačke

 Vojde do obývačky. Sedí tam mladá žena. Muž na ženu nepozrie. Tá si ho tiež nevšíma. Žena si okato prezerá nechty. Muž sa hodí naproti nej do fotelky. Roztrhne obálku dopisu. Číta. Na tvári sa mu objaví krivý ale spokojný úsmev.

 Po stolíku posunie dopis k žene.

 "Konečne!" Povie muž chladne, oprie sa spokojne dozadu.

 Žena opovržlivo pozrie napred na muža, potom na dopis. Zoberie dopis, číta. Znudená tvár jej trochu ožije.

 Bez toho aby pozrela na muža, povie len pre seba:

 "Konečne! Sme rozvedený!" Žena hodí dopis nazad na stolík.

 

Neskoršie

 Muž sedí ukrytý za novinami. Žena si lakuje nechty. Je úplné ticho.

 Žena bez toho aby pozrela na muža povie: "Kedy ho tam zavedieš?"

 "Koho?" Ozve sa hlas muža z poza novín.

 "Jeho." Kývne hlavou do strany a pofúka si na čerstvo natretý nechet.

 "Aha." Povie muž za novinami, zneje to ako by si práve spomenul.

 Otrávené odloží noviny. S povzdychom vstane.

 "Nezabudni na potvrdenie!" Pripomenie žena. Nepozrie na muža.

 "Nie som blbý." Zašomre muž zlostne a zoberie papier z dopisu zo stola.

 "Len aby!" Povie žena.

 Muž nevraživo zaškúli smerom k žene. Vyjde von z izby.

 

Detská izba

 Na zemi sedí malý asi päť ročný chlapček. Hrá sa s farebnými kockami. Mechanicky ich stavia na seba. Keď sa otvoria v pozadí dvere, veža sa s rachotom zrúti. Vojde muž. Bez slova príde k chlapcovi, vezne ho za ruku. Dosť surovo ho postaví a ťahá k dverám. Muž zbadá, že chlapček má v ruke čiernu kocku. Zoberie ju a zlostne odhodí nazad do izby.

 Chlapček pozerá za kockou ako sa zakotúľala niekde pod skrinku. Vyjdú von z izby. Dvere sa zabuchnú. Izba ostane prázdna. Na zemi sú rozhádzané kocky.

 

Predsieň v byte

 Muž s chlapcom zastane pred otvorenými dverami von z bytu. Vo dverách do izby stojí žena. Lahostajne pozerá.

 „Zakývaj mamičke!“ Rozkáže chlapcovi. Ten mechanicky zamáva, pozerá bez nejakého výrazu na ženu. Otec ho ťahá za ruku von z dverí.

 Žena stále stojí vo dverách, pozerá za nimi. Keď dvere buchnú, sklopí oči. Potrasie trochu hlavou akoby sa chcela zbaviť nejakej spomienky. Otočí sa, zatvorí za sebou dvere.

 

Vchod do domu

 Vonku pred dom vyjde z dverí muž s chlapcom. K dverám práve príde staršia žena s plnou taškou (asi suseda s nákupom). Žena zastane položí tašku a pozerá na chlapca. Muž sa tiež zastaví (bez pozdravu).

 „To ho už tam vediete?“ Opýta sa. Pozerá na chlapca. Na muža nepozrie.

 Muž prikývne a súhlasne zahmká.

 Žena zodvihla ruku, pokúsila sa chlapca pohladiť, ale muž ho odtiahol preč.

 Žena pozerá za nimi.

 Sklopí oči povzdychne si. „Čo je toto za doba?“ Zodvihne tašku s nákupom. vojde do dverí.

 

Ulica pri dome

 Muž s chlapcom vyjde s poza rohu domu. Skoro sa zrazia z druhým mužom ktorý ide oproti nim.

 „Predstav si! Konečne sme rozvedený!“ Povie muž s chlapcom.

 „Blahoželám!“ Ťapne muža s chlapcom zboku po pleci. „Poď oslavavime to!“

 „Teraz nemôžem. Napred ho musím tam zaviesť.“ kývne hlavou dole na chlapca.

 Druhý muž si až teraz všimol chlapca. Pozrie strmo dole na clapca.

 „Tak čo? Už sa na to tešíš?“ Opýta sa a surovo sa zasmeje. Nečaká na odpoveď, pozrie na muža.

 „Tak dobre, rýchlo to vybav! Potom to poriadne roztočíme.“ Odíde za roh domu.

 Muž s chlapcom pokračujú ďalej po ceste popri počmáraných stenách domu.

 

Hala ústavu

 Muž s chlapcom trochu v rozpakoch stojí v strede haly. Neisto sa obzerá okolo. Z vrecka vyberie zložený papier. Zdá sa, že nevie čo ďalej.

 Zrazu stojí pri ních vážny tmavo oblečený muž s tmavým ulízaným účesom. Asi pracovník ústavu. Má tenké biele rukavice. Na pohľad vyzerajú ako z gumy.

 Zoberie z ruky muža papier. Díva sa pritom dole na chlapca. Roztvorí listinu len na okamih do nej mrkne. Znova pozrie uprene na chlapca. Muž vyzerá hrozivo až záludne.

 Chlapček ustúpi dozadu, schová sa za otcovu nohu.

 Otec postrčí chlapca k pracovníkovi ústavu.

 „Vari by si sa uja nebál? Bude to zábava!" Ešte viac chlapca postrčí dopredu.

 Otec sa otočí, odchádza.

 Chlapec pozerá za odchádzajúcim otcom. Na plece sa mu položí biela ruka v rukavici. Chlapček sa nepatrne strhne, pozrie dohora, potom znova za odchádzajúcim otcom.

 Díva sa zbytočne. Otec sa neotočí. Dvere vedúce von sa za nim pomaly zavierajú.

 Cez štrbinu zavierajúcich sa dverí vidieť ako chlapček odchádza s mužom. Chlapček sa ešte naposledy obzrie za otcom.

 Dvere sa úplne zatvoria.

 Na dverách vidieť tabuľku s nápisom:

 ÚSTAV PRE LIKVIDÁCIU OPUSTENÝCH DETÍ