(adida, 20.01.2008, basne)
Stretla som ženu
v parku pri fontáne,
s korzetom,
na krku stužky uviazané,
v črievičkách
bez lesku fádnych plesov,
v šatočkách
ozdobených farbou zimných princov.
Tak vravím jej:
„ Pani, krásna ste,
ale na očiach bolesť nosíte
a červené pery smejú sa
len smutným smiechom.
Povedzte,
Čím svoje srdce trápite? “
Pozrela na mňa nežne, milo,
ja cítila som sa previnilo
keď vtisla bozk mi na čelo,
akoby všetko zrazu zomrelo.
Podišla ku mne
A vzala rúčku moju:
„ Dievčatko malé,
Môj smiech len teší pánov
A moja krása hnevá matky.
Ty len však zapamätaj si,
Že dokiaľ dieťa si,
Klania sa ti celý svet.
Ale keď raz budeš žena,
Milovaná a láskou nemá,
Len hlasno ďakuj tomu,
Kto svoje srdci ti dal
A tak veľmi ťa miloval.“
Potom vzala svoje črievičky
A ako anjel maličký
Kráčala bosá pod veľkou bránou.
A jej slzy vpila malá púpava
A jej plač odniesol vánok snový.
(Zostal len cupot bosých nôh
na dlažbe ľudských stôp)
Ja pozrela som sa do fontány,
kde zostal obraz hriešnej dámy-
-len lesk a bieda dávnej kurtizány.