(skvrko, 22.12.2013, basne)
Cesta vlakom
V prázdnom kupé v noci sám sedím,
pouličné osvetlenie v hmle jediné čo vidím
stanica čisla jedna, hosť prichádza do vozňa
vítam jeho prítomnosť úsmevom z očí.
Sediac oproti mne hľadí do neznáma,
je to však len ďaľšia myšlienka do prázdna
stanica čísla dva, nastupujú hneď dvaja
vítam ich prítomnosť úsmevom z očí.
Šepkajú si o zážitkoch z detstva,
keď hrátkami jediná starosť bola
stanica číslo tri, strácajú sa do tmy
vítam samotu úsmevom z očí.
Hlboký nádych-výdych pochopenia
päť prázdnych sedadiel ticho hľadí na mňa
stanica čísla štyri, ospalosť ma ňičí
vítam trochu spánku úsmevom z očí.
Zasnilo sa mi o jej vlhkých perách na moment
bola jarnou lunou v mojom objatí
stanica číslo päť, precitol som na tento svet
vítam východ slnka úsmevom z očí.
Chvíľu dumám prečo kaprom krídla nenarástli
a či len vtáky smú sa výhľadom kochať
stanica číslo šesť, idem si niečo zajesť
vítam pocit nasýtenia úsmevom z očí.
Známe končiare, snáď sa nezbláznim
veď sinka mi už pod jabĺčkom bledne
staniča číslo sedem, je mojou konečnou
vítam vôňu domova úsmevom z očí.