(Nervaque, 22.06.2016, basne)
Zvláštny pocit
chladnutia dlaní
spotených
ako hrniec na balkóne
plný ragú
z ludského mäsa
po ktorom sa pretekajú
kvapky vody
a spájajú sa
do močiarov
v ktorých už ani smiech
nezabráni utopeniu
cválajúcich dní
dlaní
trhajúcich sa
tupým predmetom
ako je hlava
a charakter
a tie rany sú ako
plesá
vo Vysokých Tatrách
do ktorých chudáci hádžu
mince
s vidinou šťastia
budúceho
trvajúceho
dlaní
hltajúcich naprázdno
tvoj parfém
v ktorom sa kúpalo
nejedno ráno
a každý kubický centimeter
sveta
dlaní
olizujúcich prstami
spomienky v rámčekoch
a na poličkách
spomienky
plaziace sa
nenápadne
k splachovaču
ako žalúdočné kyseliny
tesne pred užitím
lieku
meliem skoro už
naprázdno
občas mi ešte nejaké
zrnko teba
prereže žily
ale už nekrvácam
z krvi
je už len želé
a aj keď srdce ostalo
plyšové
zmenili sa mu chlpy
už nie je dlhosrsté
ako nekonečné prechádzky
spájajúce ruky
a zadky
už neveje vo vetre
ako keď sme bežali
pred životom
s úmyslom nezaplatiť
skasíroval ťa
aj tak
a aj keď ti ešte v diaľke
poletujú vlasy
ako kúsok papiera
do ktorého som
tisíckrát napísal
prepáč
viem
že to nestačilo
nežné hádky
s bielou zástavou
omotanou okolo
mojej hlavy
boli príliš neerotické
aby ťa zaujali
mal som viac kopať
do tvojich očakávaní
a dopriať ti krvavé pery
vytrhané prsia
nechty v žalúdku
oči
obité podkovami
a podpísané nosom
postroj
a roztrhané líca
od príkazov
alkoholové úteky
do svojho bezpečia
od prísľubu tvojho mena
v ranných správach
postele
ale koža
nie je kostým
a prišiel som neskoro na to
že ani rohy nie
si skutočná
ako tvoj chrbát
a zátylok
prestrelený
naliehavosťou začať
zabúdať
na spoločnú menovku
na dlane
prehltajúce tvoje telo
trpezlivo
na nerozbitnom tanieri
v najluxusnejšom hoteli
ktorý ma nezrujnuje
veď som si tebou
zarábal na smrť
v blahobyte
spoločna
nemôžem len tak
skrachovať
neumieraj