(Sofia Filein, 27.08.2016, basne)
Kráľovský val
okolo tvojho sveta.
Chrániaci.
Pred nepriateľom zvaným svet.
Čičíkajúci.
Oslepujúci.
A ty zaspávaš
v múroch jeho hradieb.
Bez snov,
iba tma dolieha odniekiaľ zvonku.
A budíš sa do rána, ktoré
je také isté ako včera.
Prechádzaš mestom, kde
všetko ešte spí vo svojom opare.
To iba vtedy je tak krásne.
Počuješ spev v kostole,
kde sa babky hrajú
na všetkých svätých.
Stačí už len vziať sviečku a
zapáliť im ju
na hrobe.
Na hrobe pridlhých rečí
o prikrátkych sukniach.
O primalých vencoch
a priveľkých hriechoch.
O studenom pekle,
do ktorého si vždy patril.
Tak otče náš,
odpusť mu jeho veľké viny,
aspoň my už nebudeme musieť,
chlieb náš každodenný daj nám dnes,
my mu dáme ten tvrdý čo zostal,
a neuveď nás do pokušenia,
ale zbav nás zlého, jeho,
amen.
...a pomedzi zrnká ruženca
ti hádžu chlieb zo včera,
ktorý im už aj tak nechutil.
Tak choď.
V pokoji.