(Peter35, 10.04.2021, basne)
OPUCH
Ostrá bolesť sčista, zjasna
ochromila pravú nohu,
diagnóza razom jasná,
utiekam sa k Pánu Bohu.
Celodenné výlety
s mojim milým kamošom,
k tomu tajné úlety,
vyplakávam nad košom.
Nôžka väčšmi opúcha,
márne skúšam liek či masť,
prikladám aj lopúcha,
nepopúšťa drzá strasť.
Vyradený z prevádzky,
utiahnutý v kúte sám,
týždeň zákaz vychádzky,
depresiu už z toho mám.
Jajže, Bože, pohroma,
na mňa, tvora biedneho,
kieho že v tom paroma
postihuje jedného.
Meniac opuch farbu, tvar,
skúšam každé liečivo,
kto mi želal taký dar,
hromžiac v duchu snaživo.
Mažem denne poctivo
každé štyri hodiny,
zdravím labku úctivo
v pozitívne vidiny.
Tvrdohlavá laba veru
nechce si dať povedať,
čerti ma už z toho berú,
prikážem ju odrezať ?
Či sa mojej hrozby zľakla
dodnes vôbec netuším,
no na kolená predom kľakla,
len nech ju ja nehluším.
Zrazu v ďalšie nové ráno
opuch mizne z dohľadu,
rieknem nôžke vľúdne áno,
toť krajšieho pohľadu.
Pomaličky spriadam v mysli
plán na únik z príbytku,
no čo si nôžka zase zmyslí,
keď s maniermi je v prebytku.
Chvalabohu poslúcha
kvaňa moja nešťastná,
cupkanie jej prislúcha,
vďačná chvíľa, prešťastná.