(Peter35, 23.10.2021, basne)
KOLOBEH
V kolobehu povinností
človek občas stratený,
pravidelný nával zlosti
dennodenne súdený.
Akákoľvek potecha
minulosťou ostala,
symbolická útecha
modlou našou nastala.
Povinností pribúda,
topíme sa po uši,
žitia radosť ubúda,
kam zmizla, nik netuší.
Načo toľkej márnej vervy,
každý deň vo večnom chvate,
po oddychu túžia nervy,
dovolenku či im dáte?
Tri štvrtiny zbytočností
riešiť stále dokola,
keď absurdný svet spoločnosti
prstom luskne, zavolá.
Previnilý pocit hriechu
z času mimo dosahu,
zabudnutý význam smiechu
neznámeho obsahu.
Iba večné náhlenie
spoločníkom ostáva,
večer smutné trúchlenie
z kolobehu nastáva.
Radosť sa dnes urazila,
tušiac, že je navyše,
cestou od nás vyrazila,
čakáme, či napíše.
Veľký pocit previnenia
kdesi v hĺbke cítime,
vnútorný akt obvinenia
spôsobil, že smútime.
Ako z toho kola von,
kde nájsť správnu odpoveď,
jak poraziť stres a zhon,
doručiť im výpoveď?
Jak vniesť duši pokoja,
aspoň chvíľku pohody,
kresať iskru náboja
v eufórii slobody?
Porazíme kolobeh,
povstaneme z popola,
priestor aj pre voľnobeh
naspäť radosť zavolá.