TREBA KRÁČAŤ S DOBOU ...
(P.Balam, 02.02.2021, ostatniproza)
Na nebeskú bránu nesmelo zaklopal muž. Taký obyčajný, bezvýznamný, z akejsi malej dedinky, niekde od nás. Náš človek. Nazvime ho Ďuro.
Brána sa otvorila a na oboch stranách sa okamžite zrodilo prekvapenie. Ďura miesto Petra vítal vzdialený príbuzný, ktorého by tu na takejto pozícii ani vo sne neočakával. Ale aj ten ostal zaskočený.
"Čo tu robíš, veď si ešte nezomrel ..."
"Poslal ma pán farár ..."
"Ktorý ?" opýtal sa Kmotor, lebo tak ho, bohvie prečo, všetci v dedine nazývali. Kedže sa to spýtal akosi opatrne a neisto, Ďuro mu odpoveď iba pošepkal do ucha.
Kmotor sa uškrnul, meno si dva krát posmešne zamumlal a dodal "... , ten čo dúffa".
Rýmovačka oboch pobavila.
"Vraj sa mám opýtať, ako to tu so mnou výhľadovo vyzerá ..." osmelil sa preto Ďuro vyzradiť dôvod svojej návštevy.
Kmotor zvážnel, uvedomil si svoje terajšie postavenie i povinnosti. Začal Ďura premeriavať, zhora nadol, zdola nahor. Aj ho potom otočil a dôkladne prezrel i zozadu a zboku. Nakoniec ešte pristúpil tesne k nemu a poriadne pričuchol, snáď aby odhalil nejakú prípadnú čertovinu.
"E-cigarety, že ?" vyhlásil výsledok svojej obhliadky. "Hej..." prisvedčil Ďuro váhavo, lebo nevedel, či to je dobrá alebo zlá správa. "Treba kráčať s dobou ..." vysvetlil ospravedlňujúco.
"A ženu biješ ?" pokračoval Kmotor vo výsluchu nevšímajúc si Ďurove rozpaky.
"Občas... Často ... " priznal Ďuro rezignovane, lebo tu pri bráne sa asi klamať neoplatí. "Tak výchovne ... Ale iba keď som triezvy " dodal rýchlo, akoby to mala byť poľahčujúca okolnosť. "Treba kráča..."
"Dobre ..." prerušil ho Kmotor. "Čo teda chceš ?"
"Aký dobrý skutok mám pre svet urobiť, aby som sa dostal sem ?"
Kmotor sa zamyslel a zaváhal, ako lekár, ktorý premýšľa, ako oznámiť pacientovi nepríjemnú diagnózu. Potom skadesi spod tógy, v ktorej bol oblečený, vytiahol pištoľ. Novú, veľkú a chrómovo lesklú.
Ďuro prekvapene na neho pozrel : "A čo mám s ňou ?..."
Kmotor si ju mlčky priložil k hlave a naprázdno cvakol. Potom do nej vložil náboj.
"Jeden ti postačí," povedal skúsene, keď mu ju podával.
"A to akože seba ... ? "
"Samozrejme !"
"No tak, chmataj a choď !" zavelil po chvíli hlasnejšie, keď postrehol jeho váhanie.
Až teraz Ďuro konečne zareagoval, veď príkaz "Uchmatni a utekaj !" mal predsa v sebe zažitý už od detstva. Rozbehol sa domov tak rýchlo, že Kmotor ani nestihol zakričať, aby sa ponáhľal a že bránu nechá pootvorenú a že ... Keď videl miznúcu postavu, už len rezignovane mávol rukou a privrel bránu.
Snáď to len ten Ďuro stihne skôr, ako zavedú Istanbulský dohovor, lebo tá jeho manželská výchova bude potom už hriechom ...