(Herostratos, 23.10.2016, poezievproze)
Odetý v purpure kráčal nocou hľadiac na vrcholky hôr zahalené v hmle. Mesiac si brúsil svoje rohy v ostrom dychu zimy. Cesta sa krútila v opustenej ulite času. Nevnímal krútňavu orkánu, ktorý lámal bralá a krotil pyšné stromy. Šiel stále rovno brázdiac pohľadom sinavú oblohu uväznenú v zamatovom tichu noci. Pohŕdavo odvracal zrak od krikľavého plaču trúchliacej krajiny, ktorá kľačala nad zvyškami svojich rozštvrtených detí. Vzduch páchol výkalmi zániku a semenom zrodu. Celý nasiakol tou odpudivou extázou predsmrtnej gravidity. Triasol sa vzrušením a s posvätnou hrôzou načieral do prameňa prapodstaty. Zhodil purpurový plášť a celkom nahý sa ponoril do bahnitej bublajúcej tekutiny. Už sa nevynoril. Bažina si ho privinula k zvráskaveným prsiam a zadusila svojou nemilosrdnou materinskou láskou.