(maliska, 12.02.2009, uvahy)
mráz jej prebehol po chrbte
ked začula po dlhom čase jeho hlas,
zavrela oči a nechala sa unášať
tou krásnou chvíľou
opätovného stretnutia
z očí do očí,
cítila to,
zas sa cítila tak skvele
pri jeho silných ramenách
a pri jeho úprimnom úsmeve,
chcela vyskočiť a kričať
aleluja,
skákať do výšky letu sokola,
plakať od šťastia...
ale len sa usmievala
a hľadela na neho,
počúvala jeho príbehy,
vlastne nepočúvala,
len hľadela
a lietala na vlnách lásky
čo k nemu cítila...
dopil pohár
a s pozdravom sa zobral na cestu domov..
...Niekto mu volal..
pochopila
...nie je dieťa šťasteny
a stúpa si po črepoch vlastného šťastia...