Stupeň normálnosti

Si normálna? Veď toto nie je normálne!

Normálnosť. Čo to vlastne je? Alebo čo potom nie je normálne? Existuje nejaká hranica, ktorá rozdeľuje čo je normálne a čo naopak nie? Alebo je to niečo čo si znovu vymysleli ľudia, aby ich ego nezapadlo hlbšie?
Ako môžem povedať, že niekto je nenormálny? Azda rozhodujem o tom, kto ten človek je? Ako môžem tvrdiť, že niečo nie je normálne? Poznám azda celú pravdu?
Existuje nejaký stupeň normálnosti a nenormálnosti?
Veď predsa každý človek sa dostal na tento svet inak a inokedy, nemôže byť celý svet rovnaký pokiaľ sa polovica populácie narodila v inom storočí. Každý z nás má iné presvedčenie, predstavy, túžby, sny a je to fajn. Aspoň sa máme o čom rozprávať, aspoň máme možnosť pochopiť niekoho, kto rozmýšľa, žije, verí inak. Máme možnosť sa navzájom tolerovať a porozumieť si. Čo namiesto toho robíme? Vravíme, že tento svet nie je normálny, že všetko je naopak, nič nie je ako bývalo. Ale jediné čo sa mení je doba, v ktorej žijeme a to je fajn. Ona sa vždy menila a vždy meniť bude, svet sa potrebuje rozvíjať. A kto ju môže zmeniť sme my, ľudia, ktorí sme dostali od Boha dar života. Ľudia sú tiež iní a predsa zažívajú rovnaké problémy a dostávajú sa do situácií ako ľudia pred 100 rokmi. Stále riešime rovnaké otázky a stále hľadáme správne odpovede. Stále nám odpovede na tieto otázky nestačia, lebo nezodpovedajú našim predstavám, lebo sú príliš jednoduché, lebo im nechceme veriť, lebo nechceme poznať pravdu.
A opakuje sa to tisícročia. Stále. Furt. Dokola.
Skúsme aspoň raz prijať pravdu o tomto svete, živote, o Bohu. Budeme žiť pokojnejšie. Lebo keď človek pozná Pravdu, znáša všetky útrapy ľahšie, viac sa s tým vie popasovať ako keď Pravdu nepozná.

Skúsme byť otvorení Pravde.