Esej o veciach

Esej o veciach reálnych a duchovných Prírodu naše označenia alebo rozškatuľkovanie nezaujíma. Náš jazyk aj naša kultúra rozlišuje ako extrémy stojace na opačných koncoch proti sebe, hmotu a ducha, živé a neživé, racionálno a iracionálno. Fyzika skúma „objektívnu realitu,“ naproti tomu mystika sa zaoberá „individuálnym dojmom.“ Nové fyzikálne a matematické skúmanie sa pokúša dokázať, že: Celý vesmír, celá príroda, živá aj neživá, bez ohľadu na rôznu vonkajšiu podobu to všetko má vo svojej najhlbšej podstate jednotný základ. Všetko aj tá najmenšia kvantová častica je spojená s každou inou časticou. Všetko súvisí so všetkým. Vzájomné pôsobenie vo svete mikročastíc by mohlo viesť dokonca k tomu, že neexistujú skutočné základné, oddelené a ďalej nedeliteľné častice hmoty. Základným prvkom prírody by neboli reálne objekty, ale skôr nejaké súbory procesov medzi druhotnými objektmi. Tým by sa vysvetlila a potvrdila teória, že „všetko je jediným spojitým celkom“. Je toto zistenie alebo presvedčenie? Lebo v týchto dvoch pojmoch je obrovský rozdiel. Ak sa niekto snaží pozerať na individuálny zážitok ako na objektívnu súčasť reality a naopak ak sa niekto snaží objektívnu realitu vysvetľovať nejakým duchovnom, spravidla nastane situácia ktorá vedie k mylnej interpretácii. Aj keď sa nedá poprieť, že naše pozorovanie objektívnej reality je tiež istým druhom vnútorného zážitku. Keď som bol chlapec už vtedy som vieru v Boha a náboženstvo považoval za niečo primitívne čo nemá oproti vede žiadnu šancu. O ľuďoch veriacich v Boha som si myslel, že trpia nejakou duševnou traumou ktorú si musia kompenzovať vierou v Boha. Hodne neskôr som viackrát debatoval s veriacimi aj neveriacimi o ich presvedčení. Debata na túto tému bola vždy zbytočná, nikdy nič nepriniesla. Druhá strana nechce pochopiť, ale chce presvedčiť o svojej pravde. To isté platí aj o tých, ktorý stoja na „vedeckej“ strane barikády. Nechávajú sa zavliecť do podobných debát, aby ukázali silu „vedeckého rozumu“ pri strete s „pavierou“. Ďalšou mylnou predstavou viery je považovať náboženstvo za určitý morálny kódex, za súbor príkazov, zákazov a poučení, ako sa má človek vo svojom živote chovať. Boh tu figuruje len ako nestranný, prísny, dozorca a sudca. Jeho oko odhalí každý náš nesprávny čin, za ktorý nás čaká niekedy a niekde spravodlivý trest. Ľudia, ktorý týmto spôsobom veria, žijú v trvalom strachu z previnenia a Božieho trestu. Nešťastia a utrpenie postihuje ľudí bezbožných, tak isto ako pobožných. V tomto aspekte ktovie prečo Boh nerozlišuje. V skutočnom živote nefunguje systém trestu a odmeny. Aký je to Boh, ktorý necháva umierať novorodencov na rakovinu alebo AIDS? Čím sa previnili, za čo sú trestaný? Prečo umierajú krutým spôsobom ľudia, ktorý žili príkladne a v súlade s Bibliou? Naproti tomu, tý ktorý podľa Biblie žijú celý život v hriechu, dožijú v pohode a v prepychu dlhý život. V tomto systéme určite nie je všetko tak ako by si hlásatelia náboženstva priali. Existuje pojem, ktorý robí kresťanským teológom veľké problémy, a to je všemohúci Boh. Ak je Boh všemohúci, prečo je na svete toľko utrpenia? Potom buď nie je všemohúci, alebo je mu to jedno a nie je milujúcim Bohom. Táto predstava sa neslučuje s tým, čo o Bohu hovorí Starý zákon. Týchto nezodpovedaných paradoxov viery je mnoho. Dogmatici náboženstva sa im vyhýbajú a nehovoria o nich na verejnosti.