Esej o spomínaní

Esej o spomínaní

        Je to otrava, byť starým.

                                           pesimistické príslovie rytiera Rena

Všetko, celý reálny svet okolo nás, je vymedzený tromi priestorovými dimenziami, dĺžkou, výškou a hĺbkou. Toto konštatovanie nebude úplné ak sme zabudli, že všetkého je podriadené aj štvrtému faktoru. Je ním všemocný čas. My ľudia sme najviac podriadený nemennej diktatúre času. Aspoň sa nám to tak zdá lebo celý svoj život trávime pod mocnou a neúprosnou hrozbou času. Či chceme alebo nechceme každý sa musí podriadiť rytmu času. Rytmu ktorý neustále speje jedným smerom - vždy a jedine dopredu do budúcnosti. Každým novým dňom sa stávame iný než sme boli včera. Na tom sa nedá nič zmeniť.

Kým je človek mladý, neuvedomuje si nenávratnú vzácnosť každého okamihu v živote. Mladý človek sa nezamýšľa nad zbytočne premárnenými chvíľami, veď ich má ešte toľko pred sebou.

Dobre je to vyjadrené v  nasledujúcej básni:

Nesmrteľnosti mojej mladosti chýbal smer a vyhýbala sa pravde,

unáhleným stredným vekom, prehorel som rokmi stratenými v hmle,

hrana mi teraz zvoní, šťastena uvädá, a ja s ňou...

 S pribúdajúcimi rokmi sa hľadanie strateného času dostáva do tragickej polohy. Starý človek v spomienkach žiali nad stratenou bezstarostnosťou mladosti. Keďže návrat nie je možný, upadá do zbytočnej melanchólie. Ale nie je to tak zlé ako sa zdá, lebo človek je vo svojom jadre bytosť aktívna (aspoň by mal byť) a nerád trpne skladá ruky aby sa nechal unášať nezmyselným smútkom a snaží sa zvíťaziť aj nad všemocným časom.

Od dávna bola najväčšou túžbou ľudí snaha udržať si čo najdlhšie mladosť. Človek sa nikdy nezmieril s nevyhnutným údelom niesť bremeno bezútešnej staroby. Ľudia sa vždy snažili vymaniť s beznádeje staroby.

Alchymisti aj šarlatáni miešali zázračné elixíry, ktoré mali predĺžiť život a udržať večnú mladosť. Aj keď sa táto snaha ukázala byť nereálnou a nikdy sa nepodarilo objaviť ten zázračný elixír. Táto snaha je výrazom ľudskej túžby po vidine večnej mladosti. Táto túžba ľudí nikdy neopúšťa.

Netreba vešať hlavu nad tým, že čas nás nezvratne mení a ovláda. Veď minulosť ukrytá v spomienkach je preto tak krásna lebo v celej svojej gloriole je nedosiahnuteľná.

Príroda pod zorným uhlom krátkeho ľudského života sa nám javí ako večná a nemenná, no nie je to pravda. Aj tu je neustále striedanie, neustála zmena a premena. Veď čaro života je práve v neustálom striedaní - v zrode a smrti.

Ak by sme mali tú zázračnú príležitosť prežiť všetko znova, určite by sme sa museli znova potýkať zo strasťami a chybami ktoré by nám nový život pripravil a ktoré sa nám s odstupu času javia ako krásne a príjemné. Lebo žiaden mladý človek nedá na rady starších. Každý musí urobiť svoje vlastné chyby aj svoje prechmaty. Skúsenosti starých sú neprenosné.

Čas života sa musí zachytiť a naplno prežiť vo chvíli plného trysku keď najprudšie beží. A to je práve čas mladosti. Len kým sme mladý máme príležitosť učiť sa, zbierať skúsenosti aj patrične ich využiť.

Keď nás čas obrúsi a otupí, často sa pristihneme ako s nádejou siahame do minulosti a hľadáme v dobe mladosti stratený čas. Niekedy je takéto hľadanie zbytočné, lebo kto nič v minulosti nezasial ten nemôže čakať žiadnu úrodu. A toto poznanie býva často trpké a bolestné.

S časom bojujeme neustále. Pripadá nám, že čas má vždy navrch.

Dĺžka ľudského života je relatívna. Ak dĺžku života človeka porovnáme s životom myšky alebo motýla bude sa zdať dlhý, ale ak ho prirovnáme napríklad k dubu bude sa zdať krátky.

Náš čas ktorý žijeme meriame hodinami minútami a sekundami, alebo rokni.

Prvými tromi priestorovými rozmermi sa dokážeme bez ťažkostí pohybovať. Vo štvrtej dimenzii čase to nedokážeme. V čase je určený jediný nemenný smer pohybu, z minulosti do budúcnosti. Čas sa nedá zastaviť. Nedá sa zmeniť jeho smer sa nedá vrátiť ani o jedinú sekundu.

Škoda, že nám pán Wells neprezradil konštrukciu jeho stroja na cestovanie časom.