Laboratória bezlásky

Vie maličké dieťa ublížiť?
Nie, kým ho to nenaučia starší. Umenie ubližovať (fyzicky alebo psychicky) je odovzdávané od pokolenia k pokoleniu a zdokonaľované od pokolenia k pokoleniu. Ale vie maličké dieťa potešiť? Vie sa smiať? Vie.
Kdesi robili dosť zvrátený test. Novonarodené deti umiestnili pod dozor vedcov aby sa zistilo, ako sa budú deti vyvíjať bez lásky. Rodičia k nim nemohli, chodili k nim len opatrovateľky a starali sa o ne, ale bez jediného úsmevu, pohladenia, alebo iného prejavu náklonnosti.
A ako tento pokus dopadol? Po niekoľkých týždňoch vzal celý test rýchli koniec, lebo deti prestali prímať stravu a do posledného zomreli. Človek je už raz taký, že musí zničiť aby pochopil.
Zbrane sú najstarší vynález ľudstva. Skôr než prvý pračlovek vytesal Venušu z Moravian, prv než vznikol prvý kostený hrebeň, alebo škrabka, slúžiaca ako hudobný nástroj, bol tu už kyj. Prečo? Prečo prvý inteligentný tvor, ktorého naša Zem splodila, ako prvé vymyslí práve zbraň?
(Ak veríte na mimozemský život, tak sa ešte zamyslite nad tým, či to podobne muselo fungovať na iných planétach. V sci-fi románoch je ľudstvo vždy tá mierumilovná rasa, ale ak raz narazíme na mimozemskú civilizáciu, podľa mňa bude v hudbe, filozofii, maliarstve a v ostatnej kultúre tisícročia pred nami, zatiaľ čo o atómovej bombe sa im nebude ani snívať.)
Deti sa zvyknú posmievať vrstovníkom, ktorí sú trošku iní a každé posmešné slovo má silu stovky bičov útočiacich na dušu. Vznikajú jazvy neviditeľné, no nezmazateľné a to všetko úplne zbytočne. Deti si neuvedomujú, čo vlastne robia a aké to zvykne mať dlhodobé následky. Čakáte že odsúdim deti za ich správanie? Tak to čakáte veľmi zle, lebo nie ruka ktorá drží bič je vinná, ale myseľ, ktorá k bičovaniu dala podnet a tou mysľou sme my, dospelí a civilizovaní ľudia. Deti, zatvárané do laboratórií bezlásky aby sa naučili čeliť "krutej realite"
Lenže deti snívajú o jednom: stať sa dospelými a tak nás napodobujú vo všetkom od chodenia po dvoch až po nadávanie priateľom.
A potom dospelí spomínajú, na najkrajší čas ich života. Na obdobie, keď si priali byť dospelými, keď neboli pôvodcami utrpení. Kým len napodobňovali. Kým nezistili, že prúd je silný a radšej sa nechali ním unášať.
Lenže, žiaden prúd nie je dostatočne silný na to, aby zlomil človeka, len my sa mu dobrovoľne poddávame. Nemôžeme prehrať, môžeme sa vzdať. Ale prečo byť rovnako drsný ako svet naokolo? Sú ľudia, ktorí s tým prúdom bojovali až do konca.
A vyhrali.
Počuli ste o svätcoch? (odložte všetky náboženské predsudky, nejdem z vás robiť svätcov) A je oveľa viac takých, o ktorých ste nepočuli, lebo dobrí ľudia nie sú SuperStar pretŕčajúci sa v telke a prosiaci o váš kredit. Oni, každodenný "svätci", rozdávajú kredity. Síce za také kredity na nepošlete jedinú SMS, ale nabijú vás pozitívnou energiou do celého dňa.
Oni by nikdy nezatvárali deti do laboratórií aby zistili, či dokážu žiť bez lásky, lebo oni to už dávno vedia. Vedia dokonca aj to, že bez lásky nedokážu žiť ani dospelí a ak to náhodou nevedia, celkom určite to inštinktívne cítia.
(Človek stráca zmysel života keď má pocit, že nieje milovaný) Takí "svätci" ako oni by mali sedieť v parlamentoch celého sveta.
Videli ste tú čiastku, ktorú ročne celý svet investuje do zbrojenia? Je nám to treba? Dnes, keď sú najmocnejšie štáty pospájané do tak pevných aliancií, že žiaden z členských štátov OSN nemôže byť napadnutý?
Teda môže, ale predstavte si že taká svetová hrozba (napr. maličká Kórea) napadne jeden štát OSN. Ha-Ha!
Tu ide skôr o nevôľu ľudí zabudnúť. Čo všetko bude ešte ľudstvo musieť spraviť, kým zabudne na svoj prvý vynález? Kým zahodí všetky tie atómové bomby do prepadliska dejín a vykročí k svetlím zajtrajškom?
My už ťažko, zmeny prichádzajú pomaly, ale deti, alebo deti našich detí môžu už zažiť nový svet.
Ale to ich nesmieme zatvárať do laboratórií bez lásky: do tých skutočných, ani do tých pomyselných.