"...bude to láska..."

zaliala si kávu,
vraj na prázdny žalúdok nemôže,
počúva mamin hlas,
že sa jej to prejaví o dvadsať rokov,
jedným uchom dnu,druhým von,
odchlipne si,
ach tá úľava,
kráča po schodoch,
členok ju ešte bolí,
stúpa opatrne,
no pravdu povediac,je jej to jedno,
tú bolesť už nevníma,
zvykla si na ňu,
kráča a premýšľa,
odchlipne si,
zas tá úľava,
položila priesvitnú šálku na stôl,
oprela hlavu o svojho plyšového macka,
rozmýšľala,
možno nad nesmrteľnosťou chrústa,
ale viac pravdepodobné je,
že rozmýšľala nad ním,
zbadala gitaru,
tak v kúte opustenú,
ospravedlnila sa jej
za zabudnutie na ňu krásnymi tónmi,
spieva si,aj ked hlas nemá,
" zostávaš aj keď chceš ísť preč,
Bude to láska,bude to láska",
tieto slová a pár akordov prehodila v mysli snád tisíckrát,
netrúfla si na vlastné slová,
prsty doničené od strún chytili poloprázdnu šálku kávy,
odchlipla si poslednýkrát,
zaniesla gitaru na jej miesto,
ľahla si na postel k mackovi
a neustále sa jej v mysli prehrávala vážnosť slov:
"bude to láska".