Nox... Et solitudo

Zrak mi padá na čiernu vežu, pod ľahkým rúškom hmly. Orosené vrcholky ihličnanov jagajú sa v očarujúcej temnote noci... Z času na čas zahúka sova, či zavyje osamelý vlk márne volajúc o pomoc. Noc...Ach, ty kráska čo nikdy nestratíš svoje čaro... Svojou krásou opantávaš moju dušu, rútiac sa s ňou do ríše zla, v láskyplnom objatí...
V tomto lese nezačuješ výkrik strachu, bolesti či túžbu po tej dokonalej železnej chuti... Nezačuješ plač dávno mŕtveho srdca zahaleného plášťom temnoty... Tu sa tebe, zbabelec, zažerie strach až do špiku kostí... Tu niet pomoci, tu nik neuslyší tvoje nemé prosby.
Iba jedna cesta, splývajúca s hmlou, vábi i straší ma, túžim i bojím sa... Široká a hladká, pohodlná, priam radosť viezť sa v čiernom koči po nej. Biele špičky pod perami skrývam, čakajúc na príležitosť. Husia koža je príjemná, akoby jemné triašky túžby mnou prebiehali, celým mojim telom, celou mojou dušou... Vyčkávajúc dívam sa splnu priamo do tváre, striebro jeho svetla hladí mi líca, och, milujem... Popri jemnom vržďaní kolies počujú moje uši zvuky noci, pukanie halúzok pod neznámymi tvormi, či hlasy, na nerozoznanie od tých živých... Noc, fascinujúca temnota... Na tele i v duši. Veľká brána otvára železnú náruč tichým volaním... Temnota môjho sveta, moje šťastie! Osirelé konáre stromov robia jej tŕňovú klenbu. Mohutné dvere lákajú odsúdených na večnú cestu smrti vstúpiť, nechať sa viesť pocitmi, láskou... Láskou k temnote, noci, elektrizujúcej farbe krvi... Láske k sladkasto železnej chuti hladkajúcej jazyk, opantávajúcej zmysly... Nox... Et solitudo...