Ilúzie

Už niet čo písať. Večery plné smútku ustali. A predsa mi to chýba... Veď... Bol si súčasťou mňa a tri týždne sú dostatočne dlhá doba. Obetovala som sa ti. Obetovala som ti moju lásku... A vieš že to vôbec neľutujem? Neľutujem nič z tejto obety. Bolo to pre teba, nie? Nikdy som pre teba neznamenala bohvie čo... A ani to nečakám. Asi to tak malo byť, však? „Get off my spectral world... Nie, ty si sa tam nedostala..." Bolelo to. Možno viac ako si dokážeš predstaviť... Bola som zbláznená. Malé plamienky nádeje, ktoré zhasínali jeden po druhom... Nakoniec ostala iba beznádej. Beznádej a túžba po tebe... V ten večer, keď som sa nad tým všetkým zamyslela, som si uvedomila že sa niečo zlomilo. Na perách sa mi usadil úsmev a... Som to zasa ja :o) Ja... Tá, ktorá ti nikdy neučarila a asi ani nikdy neučarí. Možno si nestál za to trápenie, za všetky tie slzy a bolesť. Nezabudnem na tvoj hlas, na tvoj smiech, ani na tvoje dotyky... Bolí to. No je to taká... Tlmená bolesť. Niečo medzi šťastím a smútkom... V nose ma páli a oči sa mi napĺňajú slzami... Bola to najsilnejšia a najzničujúcejšia láska môjho života... Si pre mňa hádankou... Ktovie čo by sa stalo keby som ťa spoznala. Viem, že nie si taký ako ťa vnímam. Viem, že nie si taký úžasný akým si v mojich myšlienkach... No predsa to nešlo zastaviť. Už je to preč... Ilúzie... Ilúzie o tebe...