(vý)tĺk

už tretia rakovinová palička. a v tichu len horiaci praskajúci papierik.
keď som ťa sledovala spiaceho a tušila, že filmy premietané v tvojich snoch už dávno nie sú o mne.
že naše poľné cestičky sa skrížili len raz. a čas mi nechával priestor si navyknúť na pohľady tvojich ďalších.
tých druhých, čo si vykračujú po tvojej diaľnici. dúhovky v ich asfaltových očiach spočítali moje dažďové okenice.
veď do nich nahliadni a nesľubuj mi, že sa ozveš a smolou zaplníš výtlky.
popravde mi ty ani nechýbaš. chýba mi len pocit,
že ťa mám.
a aj uprostred letnej jari klesá ortuť na modré políčka.
nižšie.
a ešte nižšie.
z vláskov, čo ti ostrihali, vytvor hraničnú čiernu líniu. urči si pravidlá a hovor mi dokola, ako ťa to všetko už nezaujíma.
útočím? nemyslím si. nemám ani prečo. len som si lepila náplaste na dlane dorezané nezrelými klasmi. mladý jačmeň, čo kalí dušu.
poloprázdna škatuľka cigariet naľavo a výčitky po pravom boku.
usporiadaný chaos v inventúre citov. asi nám ostáva predsa byť od seba. nebyť spolu. nijak. ak sa nám to raz podarí, tak potom už snáď pochopíš aj ty mňa.
a spomenieš si na všetko, čo si kedy povedal na náš spoločný účet, ktorý som musela zaplatiť sama.
tak si ma teda ešte na rozlúčku rozkrájaj na kúsky.
vyber si ten najhorší a hádž mi ho do tváre. nech viem a nachádzam svoje nenadobudnuté vlastnosti.
vezmem krížiky. postavím ich na štvorčekový papier. aby tvoje krúžky potiahli čiaru a mohli vyhrať.

míňajú sa slová i záblesky.

tak nezabudni.
opäť

zabudnúť.