Posledný deň v poslednom byte s posledným srdcom.

Počuť praskanie starej podlahy,bzučanie prázdnej chladničky a tikanie lenivých hodín, ktorým zavrie hubu snáď iba kladivo.

Je niečo pred polnocou.

Zo stien sa odlepujú tapety, ako make up zo starej kurvy a čas beží tak pomaly. Vlečie sa, ako chromý maratónec a nedá sa vrátiť späť na štart.

Telefón sa ozýva už len preto, aby oznámil, že mu dochádza sila. Zanedbateľná vec. Aj tak už dlho nepodával svedectvo o existencii iných ľudí.

Z nedotiahnutého kohútika, posiateho vodným kameňom, skáču do umývadla vlažné kvapky a klopú na neumytý riad. Nikto im neotvára a tak stekajú do odtoku, medzi hodujúce baktérie.

Vzduch je tak ťažký, že by sa dal nakrájať motorovou pílou na kusy prachu.


Na stole sa v miske hojnosti povaľuje sčernetý banán a vráskavé jablko, ako dôkaz toho, že kedysi tu bola snaha o šťastie. Márne.

Na tanieri plače zabudnutá kôpka ryže a na sporáku v hrnci zbytky pripálenej omáčky. Vedľa špinavej lyžice odpočíva posledná horká tabletka, ako nádej, že ešte niekto sadne k opustenému stolu.

Nikto nič.

V tmavej izbe sa nedýcha.

Na nočnom stolíku stojí spotený pohár so zbytkom vody, ktorá neozvieži a k umývadlu je to ďaleko.

Na parapetnej doske leží na chrbte
vysušená mucha. Nedávno ešte trepala nohami a občas zabzučala. Aj ju volanie o pomoc unavilo.

Obrazy sú zvesené, aby nerozptyľovali smutnú miestnosť, ktorej steny sa približujú k osamelému telu. Staré klince vystrkujú hlavy z omietky a akoby sa usmievali.

Na vyležanom vankúši poskladaná posledná čistá vreckovka čaká na svoju príležitosť zakročiť proti vlhkosti v očiach a pod nosom. Ostane však nepokrčená.

V srdci ostal jediný nezjazvený kúsok tkaniva, no na život to nestačí. Uz sa netreba prezliekať, jesť, umývať sa, telefonovať známym. Aj tak to už dávno vzdali.




Vedľa postele pohodená šachová figúrka, počmáraný zápisník, ruka s revolverom a krvou postriekaný list, ktorý si aj tak nikto neprečíta. Nikto totiž nepríde.

Posledný deň.