Možno raz... veď vieš...

Uvedomujem si, ako veľmi mi chýbaš. Ako mi chýbajú Tvoje dlane, ruky, objatia. Chýbaš mi celý. Vidím Ťa cez okno. Vidím, ako Tvoje ruky dotýkajú sa inej. Nikdy som ani nechcela pomyslieť, že by sa to medzi nami zmenilo. Nikdy som nechcela zmeniť môj vzťah k Tebe, aj keď sa udialo všeličo. No, ani teraz nechcem. Snáď to ani pravda nie je.

Nikdy nepoviem nikomu inému tie slová, tak mnohokrát povedané. Patrili len Tebe. A budú patriť navždy.

A teraz kráčam cestou zapratanou lístim, ktoré sa postupne premieňa na krásny biely sneh, na jarné prebúdzajúce sa kvety, zosušenú trávu od letného slnka - a opäť má podobu toho jesenného lístia.

Každý deň stretnem na ulici stovky ľudí, pohľadov, úsmevov, no ani jeden nie je ten Tvoj. Ani jeden z nich nepatrí Tebe.

Tak mi chýba Tvoj pohľad, Tvoje dotyky, Tvoje všetko. Tak príď, chyť ma za ruku (ako to len Ty dokážeš) a povedz, že nám bude spolu fajn.

Rozmýšľam, že možno raz prídeš s ružou v ruke (veď Ty vieš,že ich mám tak rada) a povieš: Milujem Ťa najviac na svete. Si moje všetko. Ja nechám všetko tak, nech aj koláč, čo som piekla so slzami a smútkom za Tebou zhorí. Veď už nie je potrebné ho jesť. Slzy už viac nebudú mi stekať po tvári. Veď budem s Tebou. Len Ty a ja. Spolu. V objatí, s úsmevom na tvári.

Možno raz prídeš s veľkým medovníkovým srdiečkom s napísom: Mojej jedinej (veď Ty vieš, že srdiečka a ešte od Teba zbožňujem). Povieš, že Ťa to mrzí a ja Ti odpustím. Predsa si späť a históriu si nie je treba teraz pripomínať, veď tá sa pripomína o pár rokov neskôr. Dám Ti bozk na líce, zmyjem Ti slzy z Tvojej tváre a budeme spolu. To sme predsa chceli od začiatku. Len ty a ja.

Možno raz prídeš, zavrieš mi oči, vezmeš ma na mesiac a ukradneš nebu tú najjasnejšiu hviezdu, veď ona ich má tisíce (a ty vieš, že ma tak fascinujú). Tá mi splní želanie. Naše spoločné želanie. Navždy a naveky spolu.

A možno raz Ťa budem čakať, no Ty sa už nikdy nevrátiš...