A zas sneží...

A ja som v kuchyni a pozerám na tú krásu cez zahmlené okno.

Milujem zimu. Milujem, keď vločky topia sa mi na tvári, keď vidím stromy biele, keď nevidno ani kúsok cesty, celá je zasnežená. Keď okolo cesty sú "mantinely". Vždy sa rozbehnem von a skáčem do nich. Vtedy sa cítim ako malé dieťa. Staviam snehuliakov, guľujem môjho psa (chudáčik, nemá to rád:)). Alebo sa len tak prechádzam po zasneženej krajinke a rozmýšľam, aké by to bolo, keby sneh ostal navždy, keby mesiac v splne svietil neustále, keby hviezdy nikdy nezhasli a navždy to ostalo tak, ako to je v plnej kráse. Splnil by sa mi jeden z mojich neuskutočniteľných snov.

Varím si čaj. Nachladla som. Vreckovky už mi dochádzajú. Čaj. Ovocný, lebo bylinky nemám rada. Sledujem rodinku so psíkom. Vybrali sa na večernú prechádzku. Štyri detičky, rodičia a ich pes. Aká krásna idylka. Ktovie, či aj mňa niekto zoberie na takú prechádzku.

Idem bližšie k oknu a čím som bližšie, tak tým viac ho svojim dychom zahmlievam. Urobím dve srdiečka na okno a ty vtedy prídeš, objímeš ma, dáš mi bozk a vezmeš ma na prechádzku. Vezmeme aj nášho psíka..