Ten pocit...

určite poznáte ten pocit,
ked dážd vám steká po tvári,
beháte pomedzi kvapky,
a cítite sa voľný,slobodný.

vôňa dažďa sa vám dostáva do nosa,
túžite behať po mokrej tráve bez topánok,
bosí,
tešiť sa,
krútiť sa,
ako malé deti,ked vidia dúhu,
ako dospelý,ked vidí šťastie na tvárach svojich detí,
úsmev,ktorý prezradí,že srdce je na správnom mieste,
ten pocit šťastia,čo nevlastní každý.

a dážd silnie,
no nám to nevadí,
miesto na skrýšu pred ním niet,
tak beháme ako šialení,
sem a tam,
tam a sem,
a je nám fajn,
ten pocit,
prekrásneho šťastia čo v nás vrie,
spievame,kričíme,
radujeme sa,tancujeme tanec dažďový,
ako domorodci niekde na ostrove,ked niečo oslavujú,
krok sem a naspäť,
dupoceme ako stádo koní ženúcich sa opustenou prériou,
už spomínaný pocit voľnosti nás viac spája do pocitu spoločného života,
bezvoľnosti,
jedny krídla,
jeden svet,
jeden život,
a hľa,dúha sa nám ukazuje vo svojej plnej kráse,
taká na celú oblohu,
ktovie,či na konci sa naozaj ukrýva ten mnohokrát spomínaný

poklad,
vtáci lietajú nad nami,
je po daždi,
a my mokrí ako myši,
ruka v ruke,
pyšní ako pávi,ktorí milujú svoje perie a svoju krásu,
zberáme sa preč z toho nádherného miesta a nechávame tam kúsok,
kúsok z nás,
kúsok z ľudí,podobných ako my,
ktorí navštevujú toto miesto,
lietajúcich v oblakoch,
spolu,
až do výšin slnka,
až do krásnej ríše,
ríše plnej nekonečnej lásky,
vychádza slnko,
naše mokré šaty osuší jedným dychom,
jedným lúčom,
no z vlasov mi stále stekajú kvapky dažďa,
a ja sa preberám,

nie sú to dažďové kvapky,
ale kvapky vychádzajúce z môjho vnútra,
koniec sna,
koniec fantázie,
búrka vonku neprestáva,
silnie,
hromy,
blesky,
a dážď,
žiadna dúha,žiadne slnko,žiadny ríša,
žiadny milenci,
len môj obľúbený vankúšik,ktorý stískam veľkou silou,
ten ostal so mnou...

jediný...