26.4.2008

v izbe sa rozlieha tma,
v tme sa rozlieha ticho,
v tom tichu sedí schúlená do klbka,
ako zviera,ked sa chráni od zlého,
nevníma,
len sedí,
nič necíti,
iba ako keby tú najväčšiu horu jej vložili do srdca,
to ťažké bremeno,
vyčnieva jej z tela,
pozrie na ruky,
slzami zmáčané,
lapá po dychu,
vzlyká,
citlivá duša,
nechce nič,
počuť,
vidieť,
ved slová aj zrak jej už toľko ublížili,
neznesie dalšiu ranu,
znamenala by smrť,
(no pritom ona si tak želá,aby to všetko skončilo),
už jej nestačí dúfať,
že možno raz,
to slovo už vymazala so svojho slovníka slov,
jediný sen má,
odísť preč od všetkého,čo jej tak ublížilo,
od všetkého,čo jej ho pripomína,
niekam,kam bude sama,
bez hudby - ved toľkokrát ju počúvali spolu,
bez gitary - ved len na nej skladala pisene pre neho,
bez všetkých - ved iba tak by našla pokoj,
bez lásky - lebo len tá ju zabíja,
bez spomienok,začať všetko odznova,
zabudnúť na všetky rany,čo jej osud pridelil,
bez prebdených nocí - čo neustále na neho myslela,
bez slz - čo iba pre neho vyronila,
a stále sedí na tej istej posteli,
s tými istými spomienkami,
s tými istými slzami,
s tým istým žiaľom,
vzlyká,
dalej nevládze,
vie,že len on ju môže zachrániť a vyslobodiť,
no hrdina ani pomoc neprichádza...