To miesto...

sedím vonku,
vietor sa mi zarezáva do kože,
cítim každý jeho dotyk,
ale nie príjemného vánku,
skôr hrozivej víchrice,
no napriek tomu sedím tam,
na mojom obľúbenom mieste,
daleko od všetkých,
nikdy by som nepomyslela,
že raz to budem chcieť,
ísť daleko od všetkých,
byť sama so sebou,
so všetkým,čo ku mne patrí,
odmietať akúkoľvek spoločnosť,
vymýšľať si výhovorky,
že prečo nechcem ísť,
grilovať,na pivo,niekam von,
nedokážem byť v spoločnosti,
aspoň teraz nie,
a na čo aj,
nie je tam,
zbytočne pôjdem,
a tak sedím na tom kameni,
ten ma už pozná,
aj môj príbeh,
a vietor silne,
a moja pokožka je od neho dorezaná,
no nie viac,
ako srdce...