..farebný?

.

/Nebo mi presvitá pomedzi prsty.. keď pridám do kroku, padajúce listy za mojím chrbtom sa dôverne rozprávajú. Potichu.
Mám chuť sa smiať a všetko má svoj dôvod. Mám chuť roztancovať celý svet a v úmysle zas až do večera myslieť len na „hezčí příště“. A nehanbím sa všetko poprieť, všetko vyvrátiť a pretvoriť pravdu iných k obrazu svojmu.
Jeseň sa hrá na stvoriteľa prírody, ja budem Salvador Dalí. A pretekajúce hodiny spomalia čas.. bude sa vliecť podchodmi zaprášenými nesplnenými ľudskými túžbami. Podchodmi sklamaní a nenávisti. Tam nech čas naveky umrie a pochová do svojej náruče samotu.
Ja budem Salvador Dalí a jeseňou namaľujem dúhu. Nemusí byť všetko len oranžové, žlté a hnedé. Nemusí prísť zima a ulice preplnené opustenými pohľadmi nepokojných ľudí nemusí zastrieť snehová biela. Nemusí sa zotmieť. A ráno nemusí svitať.
Potichu.
Mám chuť sa smiať.
Je svet naozaj farebný?/

Včera som dočítala knihu o ľudskej aure.
A stalo sa mi naozaj niečo veľmi, veľmi zvláštne.
Nerozumiem tomu a trochu ma to desí.
Ja.. ja totižto vôbec netuším, aký postoj mám k tej knihe zaujať. Doteraz som na všetko mala nejaký názor, možno nie úplne vyhranený, a ani netvrdím že vždy správny, ale dokázala som sa ku všetkému podľa svojho najúprimnejšieho vedomia a svedomia vyjadriť. Povedať aspoň vetu, pár slov. Niekedy stačilo len odpovedať na otázku, či s tým či oným súhlasím, či tomu verím..
Spýtajte sa ma teraz.
A nebudem vám vedieť odpovedať.

Potrebovala som ísť do mesta kúpiť si lístok na autobus domov. (Stručné vysvetlenie: Študujem v Brne na výške a sem-tam, podľa súhry okolností, chodím na víkendy domov, do Zvolena. Poznámka navyše pre tých, čo ma nepoznajú: Áno, píšem aj slovensky aj česky, podľa nálady a viem, že slovenčina je pre básnenie mäkšia a spevavejšia, ale mne sa nepáči..)
Rada chodím pešo, kamkoľvek a kedykoľvek. Nemám rada preplnenú mestskú hromadnú dopravu, hoci šaliny majú svoje čaro, priznávam.. Aj tak dávam prednosť prechádzkam.
A dnes som mala na to aj jeden dôvod navyše – chcela som pozorovať ľudí. (Plus som potrebovala niekde natrafiť na kvetinárstvo, kde predávajú vianočné kaktusy, ale to je zase iný príbeh..)

Svet je farebný.

Svet je naozaj neskutočne farebný.. pestrý, nevšedný, plný rôznych osudov, pováh, vzťahov, citov, tvárí, skutkov.. Svet je svet.
Ľudia zo seba vyžarujú širokú, šíru škálu tých najrôznofarebnejších pocitov: šťastie, smútok, zamyslenie, hnev, nezaujatosť, znechutenie, únavu, lásku, starosť, okúzlenie, prekvapenie, pochopenie..
Dá sa im z tváre vyčítať, aký mali deň, že sú sklamaní a podráždení, alebo oddýchnutí a uvoľnení.
Podľa ich pohybov a mimiky každý ľahko usúdi, komu sa radšej vyhnúť a kto úprimný pozdrav s radosťou vráti.
Niekto so skleslým pohľadom a zvraštenou tvárou, s jasnými príznakmi bolesti v očiach asi nebude zdravý.. A dieťa s lízatkom v ruke usmievajúce sa na svoju mamu asi nebude potrebovať utešiť, keďže je spokojné a šťastné.

Farebnosť je základnou vlastnosťou sveta.

A aby som to mohla tvrdiť s určitosťou a bez pochybností, nemusím to nijako inak dokázať. Nemusím tie farby naozaj vidieť. Nemusím vidieť ľudské aury, potvrdiť ani vyvrátiť ich existenciu.
Lebo k tomu sa vyjadriť neviem.

Každá farba má svoj význam. Svoj vplyv.
Každý človek je niečím jedinečný, má určité vlastnosti, schopnosti. Každý jeden z nás je nefalšovaným originálom s osobitou povahou.
A vieme o ňom povedať aký je, na základe čo i len jediného skutku, pohybu, úsmevu, gesta.. Vyžaruje to z neho.. Zo mňa, z nás všetkých. To, akí sme, čo chceme, po čom túžime a v čo veríme.
Dá sa v nás čítať.
Tvorí nás energia, ktorú denno-denne používame pri rôznych príležitostiach a v rozličných okamihoch. Niektorí z nás vedia liečiť, pomáhať, iní predvídať..
S týmto súhlasím, tomuto verím.
(A ešte verím tomu, že raz bude lepšie, ale to je zase iný príbeh..)
Ale aura ako dôkaz?
A potrebujeme ten dôkaz vôbec?
Nie je krajšie tak trochu nevedieť všetko s úplnou istotou? Nie je život taký úžasne farebný aj vďaka tomu, že o ňom nevieme všetko? Tá tajomnosť, nevysvetliteľnosť..
Prečo potrebujeme hmotné dôkazy? Ak máme auru, je naša, cítime ju, staráme sa o ňu, chránime si ju.. Naozaj ju potrebujeme fotiť? Dobre, ak je to všetko pravda, mnohým ľuďom čítanie z aury môže pomôcť vyriešiť psychické, osobné alebo zdravotné problémy, fajn..

Ale mne to už príde príliš.

Svet je farebný vďaka nám.

Potrebujeme pomôcť, keď si nevieme rady s vlastným životom. A keď to nevieme urobiť sami, prídu iní, dobrí a ochotní ľudia, aby nám podali ruku. Ale niektoré veci by mali zostať len medzi naším fyzickým a naším psychickým ja. Niektoré veci by nemali byť vysvetlené. Čím viac toho ľudia vedia, tým viac pochybujú. A zmätok ešte nikomu z vrások neubral.
Áno, som zmätená a ešte dlho budem.
Priznávam, že som neskutočne racionálne uvažujúci tvor.
Preto mi dosť dlho trvá čomukoľvek uveriť.

Ale priznávam aj, že svet farebný je.

/Pomedzi prsty mi presvitá nebo a ja mám chuť sa smiať. Všetko má svoj dôvod, ale ja dnes na vysvetlenie nemám náladu. Dnes je dňom farieb. Jeseň sa okúpala v dúhe a ja tancujem v indigovej hmle. Vraj by som mala byť bronzová. Ale ja sa skôr cítim na zeleno-žltú. A zajtra chcem žiariť naružovo. V pondelok trochu stmavnúť a k večeru sa ponoriť do bielej. O týždeň nech sa zo mňa stane dúhová machuľa. Mám rada pásiky a bodky. Mám rada padajúce listy a Salvadora Dalího. Pretekajúce hodiny v podchodoch navždy pochovali samotu.
A ja mám chuť na „hezčí příště“, chcem sa dívať sa na farebný svet okolo seba a proste sa do konca života už len a len smiať.. /

.