Ako milujem

Láska, moje pery sa pri tomto slove rozťahujú do úsmevu ale srdce plače. Krváca žiaľom a hlas rozumu mu nepomáha, naopak mu hovorí že si za to môže samo. Ale čo robiť? Ja ako človek konám srdcom, srdcom ktoré bolo stvorene milovať, srdce ktoré tuží zmazať slzy smútku, dať pocit bezpečia. Lenže moje slzy nik nesuší a môj život sprevádza pocit samoty a neistoty. Mám pocit že ľudia na mňa zabúdajú len čo sa s nimi rozlúčim. Niekedy keď som s nimi mám pocit že sa tešia s mojej prítomnosti ale potom zídem z ich mysle, strácam sa s ich života. Neviem prečo to tak je, neviem nájsť príčinu hoc ju hľadám. Možno si to len namýšľam, ale často má mučí myšlienka že som okoliu skôr na obtiaž. Ale pokorne to prijímam ak je to môj osud i keď bolesť stravuje moje vnútro, na tvári sa snažím mať vždy úsmev. Za tie chvíľky skutočného šťastia mi to totiž stoji.
Ale ten kto tvrdí, že skutočná láska neprežije ak nie je opätovaná alebo keď je tajná nikdy, podľa môjho názoru, nemiloval z celého srdca. Ale možno je to tak lepšie... Ja viem keď je niekto zamilovaný chce byt s danou osobou čo najviac, chce jej prejaviť svoju náklonnosť. A ja milujem, milujem bez odozvy... Milujem ho aj keď viem že moja láska nemá budúcnosť... Ach, ako ho len ľúbim...
Už sú to roky... dá sa povedať že je to detská láska. Ale od toho dna neoslabla, ale mám pocit že je rokmi naopak čoraz silnejšia. Ale môj strach rastie s ňou. O mojej láske vie len malo ľudí - len ti ktorým dôverujem. Je to ako moje malé tajomstvo. Tajomstvo ktoré mi trhá dušu a ja mám toľko krát chuť vykričať ho celému svetu. Aby to všetci vedeli. Aby sa to konečne dozvedel aj on. Och, ako veľmi rada by som našla na niečo také odvahu. No zároveň dobre viem, že to nikdy nespravím. Možno mám strach že ta láska potom zmizne. Že možno nie je taký dokonalý ako v mojich predstavách. A možno sa len bojím že ma vysmeje a ja budem trieť ešte viac.
Boli pokusy zabudnúť naňho, zamilovať sa do niekoho iného. Ale boli bezvýsledne. Nebola to ich chyba. Ale môj strach. Čo ak ma aj on ľúbi? A keď zisti že mám iného sa rozhodne aj on si nájsť inú? Čo ak ho potom stratím? Toho sa boji viac než výsmechu. Viem že je to hlúposť, ale neviem si pomôcť. Sú ti, ktorých by som rada milovala aspoň s polovice tak ako jeho. Lenže vždy keď ho vidím, zabúdam na iných a moje srdce je rozbúchané šťastím a je spokojne že je blízko. Vnímam ho celou bytosťou, celou dušou.
Občas sedím v mojej izbe ticho plačem a vtedy si želám aby to bolo naposledy. Aby odišiel z môjho života, z mojej duše. Aby ma netrápil. Hovorím si ako ho nenávidím že tu kvôli nemu plačem a zároveň nenávidím seba za to že ho neviem dostať z mojej hlavy. Vyčítam si že sa mu s tým nepriznám. Možno by ma odmietol a ja, ja by som mala konečne dôvod ho nenávidieť a vymazať ho so svojho života. Lenže potom si poviem že sa už nesmiem toľko ľutovať a snažím sa na neho nemyslieť. Občas to funguje, občas nie... Ale na druhy deň keď ho zbadám ma zaleje teplý pocit a ja som zase šťastná. Pokradmo sa na neho dívam a predstavujem si že sme spolu. Len mi dvaja. Niekde ďaleko. Ani vám presne neviem povedať čo je to čo sa mi na ňom páči, ale čosi v ňom ma k nemu priťahuje ako mušku k svetlu.
Radia mi, ak ho naozaj ľúbiš povedz mu to, netráp sa. Hoc aj hneď teraz. Radšej vedz že z toho nič nebude ako by si sa mala dohadovať. Lenže ja dobre viem, že v jeho živote nič neznamenám. Som len ďalšou tvarom v jeho živote. Mozno to poznate, a tak vam radim - urobte to. Urobte to, na čo ja nemám odvahu. Ja viem som tá posledná čo vám ma do toho čo rozprávať ale nechcem aby niekto zažíval to čo ja. Buďte lepší ako ja, mňa to bolí. Ale predsa ho ľúbim.