Spoveď

.
Mám taký plán. V jeden večer v auguste v čase Perzeidov ťa chytím za ruku a povediem za mesto na lúku. Tam kde svetlá mesta nežiaria na oblohu a tá je preto plná hviezd. Ľahneme si na zelený koberec a pohľad obrátime do nebies.
V teplej noci, rameno pri ramene, ruka v ruke budeme sledovať ako padajú hviezdy. Za každú padnutú ti prezradím jeden z mojich hriechov. Ty budeš výnimočne mlčať. Bude to moja spoveď.
Nevrav prosím, že minulosť nie je dôležitá. Práve minulosť ma urobila takou, aká som. A cítim, že porozprávať ti o nej naozaj potrebujem. A hlavne cítim, že tebe o nej porozprávať môžem. Nazveme to dôverou? Ten pocit voľnosti, keď nemusím byť múdra, nemusím argumentovať, obhajovať sa ale pokojne môžem urobiť niečo, čo som ešte nikdy neurobila. Je to ako skok do neznáma, bez starosti o padák a miesto dopadu.
Vďaka tomu pocitu budem rozprávať úprimne o chybách v mojom živote.

Keď padne posledná hviezda, ostane moja duša pred tebou nahá rovnako ako obloha bez hviezd.
A dnes naozaj netuším, čo potom urobíš ty.
Ale dúfam, že možno... možno opäť priletí kolibrík ...
.