Nič podstatné sa nestratí

.
Všetky tvory na Zemi pochopili, že keď Slnko večer zájde za obzor, ráno sa zas ukáže. Zvykli si na to a pokojne tento rituál prijímajú. Život je kolobeh a Slnko je život. Nič nezmizne len tak. Ani láska, ktorá nám svieti do života. Azda si môžeme samoľúbo myslieť, že svieti len pre nás samotných? Že ten človek vedľa nás jej nedostane toľko ako my? Alebo si malicherne namýšľať, že keď ju my necítime naplno hriať, že sa stratila?
Ona je predsa ako to Slnko, ktoré z výšky nerobí žiadne rozdiely na koho zasvieti. Lebo pri jeho sile to vôbec nie je dôležité. Jeho žiara tu je a my sme v nej celí. Nič nestojí v ceste lúčom Slnka, aby nám zahriali tvár. A tak ako večer Slnko zapadne a časť Zeme si oddýchne od jeho sily, tak aj naše duše potrebujú občas pokoj. A tak na chvíľu necítime silné výboje vášne, ani túžby... Ale ani vtedy nie sme bez lásky. To len dostávame možnosť precítiť to, čo sme dostali, poslať to ďalej, "vyžiariť".

Lebo "ráno", keď príde jej čas, opäť sa na nás usmeje a naše tváre sa ako slnečnice otočia za ňou.
.