Na prahu

Na prahu


Krásna je jar, tak ako ťažké je leto, ako smutná je jeseň a ako tichá je zima.
Padal list pred oči starca. Žmurk. Pozrel sa naň, list bol červený. Žmurk. Pozrel sa, druhý bol žltý. I hľadel ďalej na tie farby. Ten starec šedivý i vráskavý na malom stolčeku pod okienkom sedel.
Sedel on tam každý deň, keď slnce vychádzalo i keď za hory sa poberalo. Ešte včera bola jar, pomyslel si. Ešte včera leto, ešte včera. Dnes je jeseň, uvidel starými očami, šedými očami, odchádzajúceho vlka do skál večnosti.
„Spíte, dedo?“ ozval sa matný hlások z okienka nad starcovou hlavou. Vyrušil jeho krásne ticho. „No tak dedo, spíte?“ ozvalo sa opäť.
Starcov hlas sa neozval, ani len vráskou nepohol, ba ani len nežmurkol.
„Starký?“ Nič, ticho. „Čujem chlapče, dnes prišla jeseň a už zima príde čul,“ zvalo sa znenazdajky.
„Ale, ... m,“ ozval sa chlapec: „Starký, veď vy nevidíte? To sú iba prvé listy, aká tož zima.“
Ticho, prázdne a hluché ticho.
Oči starého muža uprene pozorovali padajúce lístie. Zelené, žlté, červené, hnedé, i skoro šedé. Hľadel skoro do prázdna, uvedomujúc si veci v tom prázdne. Jeho hlas sa stále neozýval.
„Starký, starký, je vám niečo?“
„Nie, chlapče, cítim sa dobre. Za mnou leží more jari, more leta, dnes krásna je jeseň a cítim už prichádzajúcu zimu. Ako vietor hladí moje líca.“
„Nerozumiem vám, starký, veď zima je ďaleko.“
Starý muž na stolčeku pod oknom započul chlapca, ako uteká niekam preč. Cítil sa sám ako ten padajúci list. Cítil sa sám a zima na jazyku chladila mu myseľ. Spokojný i s úsmevom. V mysli tiekla mu dlhá rieka, a to prázdno pred ním zapĺňali listy. Jeho žena i syn, čo odplazil sa do noci na poli s mečom do hlbín zabudnutia. I ten pes starý, čo ležal mu pri nohách, cítil tú blížiacu sa zimu.
Zima je tak krásna ako jar, spomenul si na slová svojho deda.
Pohliadol na dub pred sebou i vyriekol snáď posledné slová. Len tak sám pre seba. „Dubu starý v strede môjho dvorca, ... opúšťa mňa Živa, sneží mi pred očima, Veternica ma objíma a Morana včul, biely budem ako sneh.“
Šedé oči, už prázdne, ešte dlho na dub starý hľadeli. Niekde tam, v starcovom vnútri, vyhasínal poslední ohník, pahreba. Ubúdalo svetla a čoraz slabšie bolo badať dub uprostred dvora.
Dlho, dlho, dlho. Veľmi dlho.
Krásna žena blížila sa k stolčeku, videl ju len on, krásna v tvári i v tele, zahalená závojom. Usmievala sa, v očiach horela jej hodina. V očiach odrážala sa jej Irija a čím bližšie ku starcovi bola, tým viacej snehu pred jeho očami bolo.
Dnes s tebu sa snúbim, pomyslel si.
Usmiala sa, bol si vlkom, i líškou ako tvoj syn. Počul v hlave jej hlas.
„Starký, starký, počujete mňa?“ bolo ticho. „Starký, starký, starký, ste tu?“ Chlapec vyklonil sa z okienka, uvidel deda, usmieval sa na stolčeku, opretý o stenu.
Spí, pomyslel si chlapec.
Vybehol von. Pozrel dedovi do tvárí a spýtal sa: „Spíte? Starký!“
Nedostalo sa mu odpovede. Už nikdy. Bol bledý ako sneh a oči prázdne odrážajúce chlapca už nevnímali svet. I vyhŕkli chlapčaťu slzy.
Pred chlapca dopadol list bledý ako tvár jeho deda. Pochopil.

Pre nikoho nevráti sa jar
a nik dvakrát neuzrie zimu,
obdobia života,
dôjdu na okraj,
a my,
tak, ako tí pred nami,
spadneme ako list zo stromu
a naše telo zmení sa v prach.