Zabudnúť...

V ústach cítim znova tú kyslú chuť, opuchnutý jazyk prevaľujem v ústach a tvárim sa, akoby sa nič nedialo. Prsty mi behajú po klávesnici aby mohli vytvárať slová, ktoré možno budú mať a možmo nebudú mať význam. V rytme diabolského škrekotu a blackmetalových gitár mi ide všetko ľahšie, zabúdať, písať či spomínať... V jemnom diabolskom vlnení sa snažím zabudnúť na všetko to, čo v mojej mysli už nemá čo robiť... A viem, že je to márne. Áno, znova. Nikto z vás to neberie dostatočne vážne, ale to vážne je... Naozaj to bolí, nedá sa to všetko zmazať jediným úsmevom či pohladením. Trhá to dušu na kúsky a ja neviem čo mám robiť. Áno, znova...