Zima

Zafúka vietor, rozveje sa sneh, bolesť sa šíri až do končekov prstov. V ľadovom chvení je jedinou nádejou pomoc, no tá neprichádza. Už nie je odkiaľ... Horúci plastový pohár čaju hreje ľadom skrehnuté ruky, no ďalej je len chlad. Necitlivé prsty prehrabú vrecká v nádeji, že tam nájdu aspoň kúsok zlata, neveľkú mincu ku ktorej by mohla pribudnúť ďalšia... A ktorá by telu poskytla dávku horúčosti, niečo lepšie na zohriatie. Horúci vosk kvapká na necitlivé ruky aby znova stuhol. Steká po sviečke, malý čierny knôt sa utápa v jeho objatí... Už len chvíľočku... Malý modro-žltý plamienok svieti zlatistým jasom, ohrieva žobrákove ruky... Zafúka vietor, rozveje sa sneh, vosk stuhol, ostal už iba maličký pásik dymu šíriaci sa z knôtu. Už len chvíľočku... Pred oči sa mu derú dávne obrazy radosti i šťastia, prvý bycikel, prvá jednotka, prvá výplata...
Srdce prestalo biť, krv utuhla v žilách, oči znehybneli, na tvári sa rozhostil pokoj. Nečakaj pomoc... Nepomôže ti nik.