Vtedy a dnes

Vtedy a dnes

 Pán K. v Diári na internetovej stránke píše:

... Na jar pred dávnymi rokmi sme si v Pukanci postavili dom na Hrnčiarskej ulici.
Mnohí, čo po nej chodili do obchodu po chlieb, dnes už vôbec nechodia - a mnohí, čo vtedy ešte neboli, dnes už chodia na pivo do krčmy. Veľa sa zmenilo, len tráva rastie ako vtedy...
... Z pionierov sú zväzáci, zo zväzákov súdruhovia, zo súdruhov vyrástli páni...

Pán Miro J. na to:

Nielen obrazy. Aj zvuky sa menia.

Kým v detstve v dedine na moravsko-slovenskej hranici prešlo po úzkej hradskej auto tri - štyri krát za hodinu, tu v meste, kúsok od hlavnej ulice, je počas celého dňa stále počuť tlmené dunenie prechádzajúcich aut.

Až neskoro večer mesto pomaly utícha.

A nielen vonku. Aj vnútri sú iné zvuky.

Kedysi hučal oheň v plechových komínových rúrach v našej jedinej izbe, keď sme to prehnali s prikladaním. Teraz skoro celý deň počuť slabé vrčanie ventilátora v počítači, či nezmyselné žvanenie z televízora.

Aké je príjemné vybrať sa do starého katolíckeho kostola na námestí. Večer tam spieva zmiešaný zbor Cantica Collegium Musicum. Prišiel aj spevák - sólista z Košickej opery.

Najskôr, keď sedím úplne vzadu pri stene a predomnou stojí množstvo ľudí, počujem iba jeho mohutný hlas. Predspevuje sólo a za ním sa rozliehajú v priestore druhé a tretie hlasy zboru.

Sediac na drevenej lavici vznikajú obrazy. Výborná akustika kostola zosilňuje príjemné mrazenie, ktoré vytvára zladený spev sólistu a zboru.

Až keď ohlásia poslednú pieseň, postavím sa ku stene. Prekvapí ma pohľad na mladého - asi tridsaťročného muža nižšej postavy. Jeho mohutný hlas, ako keby mu niekto požičal.

Všetko záleží len na nás. Či si nájdeme svoj svet, alebo pôjdeme s davom cestou menšieho odporu. Len či tá jednoduchšia cesta za to stojí a či bude mať ešte aj potom náš život nejaký zmysel.

 Dnes a vtedy

 Keď som si prečítal poetickú, trochu nostalgickú úvahu pána Mira  J. Vtedy a dnes.

Hneď som sa prinútil sadnúť si k počítaču a niečo k danej téme napísať...

 Autor v úvode spomína na dobu minulú, na časy na ktoré sa tak dobre spomína, ale nikto by sa naozaj do minulosti nechcel vrátiť. Je to preto, lebo poézia minulosti má aj druhú tú reálnejšiu stránku. Čas postupne obrusuje ostré hrany reality až ostane len milá spomienka na časy minulé.

Zmenili sa nielen obrazy a zvuky. Zmenili sa hlavne ľudia. Niektorý k lepšiemu, väčšina bohužiaľ k horšiemu.

Pamätám si doby keď po ceste neprešli za hodinu len tri alebo štyri auta. V tejto prastarej dobe prešli tri - štyri auta za týždeň.

Niekto by mohol povedať:

“To bola krásna doba! Bez hluku a zápachu z výfukov.”

Musím poetické duše sklamať. Nebolo to vôbec tak ako sa zo súčastného pohľadu zdá. Celé mesto bývalo zahalené do dymu zo stoviek komínov. Samozrejme nie vždy.

Bzukot ventilátora počítača je asi to najmenšie zlo ktoré sme prinútený cez deň v záplave iných omnoho neodbytnejších a nepríjemnejších zvukov počúvať. Na nervy trhajúce zavíjanie sanitiek, hasičov a policajných aut sa asi nedá zvyknúť.

Najhoršie je to s najväčším požieračom nášho času, s televízorom. S tou neodbytnou hydrou plnou nezmyslov, krutostí a zločinov, obludou ktorú sme si všetci dobrovoľné a radi nasadili do našich bytov. Vypozoroval som, že ľudia už nevydržia sledovať napríklad film bez občasného prepnutia na iný kanál. Veď čo ak niekde inde dávajú niečo lepšie. Je to zbytočné, na všetkých kanáloch je stejný väčšinou americký brak.

Po otrasných skúsenostiach s televíziou je určite príjemné, trebárs aj v kostole si vypočuť zbor Cantica Collegium Musicum. Vypočuť si niečo čo pohladí nielen sluch ale aj dušu. Samozrejme je to bez možnosti prepnúť na iný kanál.

 Keď po koncerte a krásnom umeleckom zážitku vyjdeme do šera mesta sme prinútený rýchlo sa vrátiť do reality a čo najrýchlejšie sa dostať do bezpečia nášho bytu.

Spomenul som si na vlastnú, v našej dobe všednú príhodu, ktorá svedčí o mnohom:

Bola zima, osem hodín večer. V zime je už o ôsmej tma. Kráčal som po čerstvo napadnutom snehu domov. Bol som na podobnom koncerte spomenutom hore. V hlave mi ešte stále zneli velebné tóny Mozartovho Requiem keď ma do reality prebrala rana do chrbta. Niekto do mňa hodil snehovú guľu. Možno by to bolo zábavné. Veď snehová guľovačka býva zábavná. Za mnou stálo sedem chlapcov. Boli to cigánske deti od desať do trinásť rokov. Zasmial som sa v domnení, že ma trafili náhodou. V tej chvíli som dostal do tváre ďalšiu snehovú guľu. Deti sa veselo zasmiali a zábava začala. Samozrejme ich zábava. Pre mňa to až tak veľká zábava nebola. Ustúpil som k stene domu aby som mal aspoň chrbát chránený. Aj keď som sa snažil uhýbať, vždy sa mi to nepodarilo, postreh sedemdesiat ročného starca nie je už tak bystrý. Pri každom úspešnom zásahu do tváre sa chlapci veselo zasmiali.

Mal som šťastie. Z domu náhodou vyšli dvaja muži. Deti sa so smiechom rozbehli preč. Zábava skončila. Otrel som si krv tečúcu z nosa a pobral sa domov. Cestou domov som si už na božského Mozarta nespomenul.

Čo k tejto príhode dodať? Myslím, že komentár je zbytočný.

                    Hola hej, všetko sa mení.

                    Čo bolo kedysi, dneska už není.