xxx

Tak a teraz akože čo? Predo mnou čisto biely papier a... dajaká myšlienka? Veľké nutkanie niečo napísať. Ale z tej spleti myšlienok, útržkov slovných spojení, a príbehov rozbehnutých len tak sa nedá nájsť nič poriadne. Ťažko je uchopiť len jednu a rozvíjať. Toto by mohlo byť dobré, hento tiež a čo toto? Och, hlavu skloním do dlaní...Chcem jednu kľudnú myšlienku. 

To čo zažívam, radšej nie. Príliš depresívne. Minulosť? Tiež nie. Nechcem sa vracať späť. Budúcnosť? O tej nič neviem. Našťastie. Tak asi prítmnosť. No to by asi bolo o čom, len..vážne to chcem? Neviem. Je tu dosť  vecí čo bolia, smutných a depresívnych. No nájdu sa aj veselé či pekné a milé čo pohladia srdiečko. 

Viete, to je tak. Stane sa vám v živote jedna povedzme, divná vec, a už sa to všetko vezie dolu kopcom . Život sa vám prevráti , urobí pomyslený kotrmelec, a vy ste úplne v prdeli. Možno si to zo začiatku ani nevšimnete. Správate sa , podľa vás, stále rovnako až dokiaľ ...dokiaľ sa nezačnú diať práve tie divné veci. Priatelia vás upozornia, že ste sa úplne zmenili aj keď vraj k lepšiemu, nepriatelia , k vám doteraz ľahostajní ľudia, sa začnú správať podozrivo priateľsky. Chcú sa s vami rozprávať, stráviť s vami čas.

A vy len pozeráte, že čo sa to deje. Čo som urobila? Halooo. Veď ja som stále ja. Tak teda dobre, budem so všetkými kamarátka už len zo zdvorilosti k nim. Veď ak sú oni ku mne príjemný, tak prečo nie ja k nim. Dobre, to mám vyriešené.

Ale čo priatelia? Vravia, ty si iná. Ale ako iná? Správam sa k vám zle? Nemyslím si. Iné oblečenie, ale rovnaká duša. Dobre, možno veselšia, pozitívnejšia, ale stále ja. Evidentne to niektorí z vás nechápu. Mrzí ma to. Veľmi. Ale ja nemám nijaké výčitky svedomia. Mám vás stále rovnako rada. Ak toto niektorí z vás nepochopili, je mi to veľmi ľúto. Poďme sa porozprávať. Kľudne aj celú noc, celý deň..koľko len bude potreba. Som tu pre vás , priatelia. Tak ako vždy, ako pred tým. Neviem pred čím , ale podľa vás pred tým.

A napokon sú tu noví priatelia, kamaráti. No a toto je asi ten najväčší kotrmelec v mojom živote. Novom? Asi. Možno. Dajakým zázrakom sa vám podarí nájsť ľudí, ktorí pre vás začnú znamenať príliš veľa. Začnete im hovoriť priatelia. Najvyššie ohodnotenie, aké len dokážete v srdci mať. Hmmmm...Niektorí " starí" priatelia toto nepochopia, a je tu ďalšý kotrmelec od života. Prečo? Ja predsa nikdy nezabúdam pre nové na staré. Nikdy. Vážim si priateľstvo, urobila by som všetko na svete pre priateľov. Chránim ich. Alebo sa o to aspoň snažím. Zo všekých síl. 

" Novým" kamarátom si v duchu udelíte titul priateľ. Opäť najvyššia priečka. Lenže tak jednoduché to nie je. Chvíľu fajn. Ste šťastný. Veľlmi. Svet je oveľa krajší. A znova kotrmelec od života. Začnú na vás kašľať či ignorovať vás .  Veď preboha prečo? Nič od nich nežiadete, nič len trochu ich času a záujmu. Len trochu. Nechcete od nich ani to, čo im dávate vy.

No a tak namiesto šťastie máte opäť len smútok, žiaľ a problémi. Ale nové. Riešenie nevidno nikde, zúfalo sa snažíte udržať  to šťastné, čo vám život priviedol do cesty. Stojí vás to veľmi veľa síl a vy uvažujete, či toto všetko stojí za tak vysokú cenu vášho duševného zdravia, pohody či dokonca šťastia.

Ale vy úplne presne viete, že za nich budete bojovať. Aj za cenu vlastného šťastia a kľudu v duši. Dovolím si povedať, že možno niekedy aj za cenu vlastného poníženia. Nie je to správne? Nevadí. Len nech sú priatelia šťastní a hlavne pri mne. Hrdosť treba odhodiť preč. Pre hlúpu hrdosť už stroskotali mnohé vzťahy. Akékoľvek.

No, aby som sa dostala k nejakému koncu tejto úvahy...priatelia mám vás nesmierne rada a prepáčte mi, prosím, prílišnú lásku.