Noc a Deň

Noc
Počuješ, mama,
tiché kroky skoro z rána,
vnímaš, mama,
že tu nie si sama?

Chápeš, prečo robím hluk,
správam sa jak ozembuch,
vidíš, mama,
aký je to ruch?

Keď som drzá, neslušná,
keď nechcem byť poslušná,
chápeš, že sa pripomínam?

Keď mi vravíš:
„Strať sa z očí“,
celý svet sa so mnou točí,
niečo vo mne hlasno kričí:
„Prečo, mama?!“
Hádam nechceš zostať sama.

V slanom plači v skrýši v izbe,
trpký bôľ ma ticho hryzie:
„Už nesmiem byť s Tebou?“
Keď staviaš medzi nás múr,
bariéry a prekážky,
len sa držím mylnej viery -
- prejde búrka, hnev, necitlivé narážky.
Hádam, mama, nechceš tu raz zostať sama?

Tvrdé ruky, krutý smiech,
láskajú ma, ale nech!
Ja sa iba pýtam:
„Prečo, mama?!“

Keď sme spolu, dážď nás kropí,
mrzne spolu so slovami našich pier.
Vieš Ty, mama, ako bolí ostať sama?!

Nadránom sa ticho báť
neznámych krokov v kuchyni...

Deň
Máš úsmev víly,
keď hoci v ťažkej chvíli,
dvíhaš ma, zatrpknutú,
zo zeme.

Keď cítim, že som Tvoja,
aj bez zbytočného boja,
keď viem,
že si bola mojou sudičkou.

Trápiš ma nekonečnou pesničkou:
„Veď žiješ pre seba!“
Nie, mama, som tu i pre Teba.
Tvoje oči vidia mi až do duše,
keď ma bolesť lačno kuše,
napravíš to pohľadom.

Keď mi život dáva facky,
chytá ma do zveráka,
keď nado mnou kráka
kŕdeľ divých vrán-
-vtedy pozerám na všetky strany,
hľadám v ľuďoch Tvoju tvár.

Keď moje krídla už nevládzu
niesť ťarchu mojich vín ,
zbavíš moju dušu viny,
len tak, z lásky, bez príčiny,
vznesieme sa od plytčiny,
lietame v oparoch krásy...

A keď na mňa ukazujú masy,
keď chcú na mňa hodiť vinu,
Ty im povieš na rovinu-
-„Moja dcéra nie je taká,
hľadajte si inú, vinnú!“

V očiach úsmev, žiaden hnev,
takú Ťa chcem,
tomu ver!

Tak Ti vravím na rovinu,
chcem len Teba, žiadnu inú,
iba Teba – za maminu.

Jedna prosba v očiach kričí,
keď mi hriešik v mysli klíči –
- aj tak prosbu jednu mám:

„Sľúb mi, mama, že tu nikdy neostanem sama!“