Koniec

Na papier verše skladám,
pijem z fľaše poznania
(myslím, že borovičku,
viete len hádam,
etiketa sa dávno rozpadla)
zapĺňam riadky slovami,
v ústach cítim vlastnú krv
(hryzenie do pier
neodporúča 9 z 8 lekárov,
spôsobuje to vraj rany)
vonku už svitá,
vtáci zvesela spievajú
(je to hrozné,
bo vypnúť sa stále nedajú).
V hlave mi hučí,
mám v nej včelí roj
myšlienky sa niekde stratili
(v tom hluku odmieta fungovať
aj posledná žijúca bunka).
Všetko je márne,
svet plynie okolo
a odmieta sa zastaviť na kus reči
(nemávol ani rukou,
ani brvou nepohol,
len sa pobral v diaľ)
Slnko zas zašlo,
za oknom padol súmrak
(a ja som to nezbadala,
premýšľam kde sa stratil deň
odišiel a zabudol sa rozlúčiť)
A tak tu sedím,
deň ide za dňom,
mihajú sa okamihy,
dopijem vlažnú kávu,
dofajčím poslednú cigaretu,
konečne vstanem z postele,
vykročím a rozplyniem sa do prázdna...