Bez názvu...

Za oknom
zo striech padá sneh.
Lúči sa so svojím miestom
a rúti sa k zemi.
To je tá gravitácia.
Veď prečo nevzlietne?
Prečo neprekonať zemskú príťažlivosť,
nepozrieť sa hore
a len tak stúpať ku hviezdam?
Hviezdy,
tie ďaleké svetlá kahancov,
sú roztrúsené po večernom nebi
a tichúčko blikajú,
tak...
ako na Dušičky cintorín.
Ten cintorín v mojej dedinke.
Malý ako ona sama.
Rada som tam chodievala,
keď len mesiac, hviezdy
a skúpe svetlo sviec
osvetlovalo moje kroky.
Z diaľky vyzeral ako nebo,
s roztrúsenými hviezdami
nad hlavami mŕtvych.