Balada o stratenom dnešku

Torzám sypkých slov už neverím.

Dáždnik mám zablatený od ticha.

Vety ležia v jarkoch roztrieštené.

Výkrik kostíc kláves dodýchal.

Dnešok čaká.My ho zabudneme

pozvať k stolu z prítmia spred dverí.

 

Neprestáva klopať,nechcený

hukot lístia škriabe po tvári.

Opopáva rímsu pod oblokom

sme sinaví,ako sochári

formujeme čiary svetla okom

zakliesneným v spiacom vedení.

 

Do dnes čaká,nik ho nevolá,

Potemneli brány jesene.

Zatvárame,čas si dávno zvykol

vrany sú mu občas neverné

s náručami dravých milovníkov.

O polnoci zmetiem zo stola.