Fantázia

Pod jazyk vdýchnem
prvú rannú kávu,
rozpustená nocou
vlievam sa do seba.
Oprášiť spomienky
na noci minulé
tie mi už netreba.
Hľadím do zrkadla
a umývam si tvár.
Zotrieť sen
a zas deň žiť.
Ach, prečo sú rána?
Prečo sa musím prebudiť?

Keď tým:
Umierajú čarovné svety,
zostali len holé vety,
čo postupne odievam.
Hodváby, satény
skĺzli sa zo steny,
zámok sa rozpustil,
princ sa pobral vdiaľ...
Keď bozkom ma prebudil,
k ničomu nenútil,
po otvorení očí
šedý svet.
Sníva sa z rozprávky,
padajú gorálky
namiesto sĺz.
Sekundy, minúty
zdajú sa ako dni,
prežijem aj maškarný bál..
Tam v tom svete...

Voda už vychladla,
káva je dopitá,
už je čas...
Obliecť si tvár
a vykročiť do dažďa...