Fotky

Vyblednuté fotky,
na spomienky padá prach.
Úsmevy dávno zabudnuté,
visia na stenách.
Samota prišla ticho, nečakane,
pomaly vstúpila do dverí
a mdlo sa predstavila:
„ Som tá čo chodí bez pozvania,
tú ktorú nikdo, nikdy nevolá.
Proste prídem a som tvoja.
Tak ma tu máš.
Si rada? Žiališ?
Márna snaha...
Možno sa ma ani skoro nezbavíš.“
Obývam jedno srdce,
s tou čo nikdy som nechcela.
.
.
.
Pomaly skladám fotky zo stien,
len vyblednuté miesta
značia ich nemú púť.
Ja sa márne snažím zabudnúť.
So samotou pijem vlažný čaj,
nalievam si zhorknutého vína
a mlčky premýšlam.
Jak sa jej asi zbaviť mám?
.
.
.
Po vypití hektolitrov čaju
a keď z vína sa už dvýha žalúdok,
prišla som na odpoveď
na moju otázku.
Prišla?
Skôr prišiel si ty.
A vtedy sa „kamarátka“ nemilá
zdvihla a odišla.
.
.
.
Na čerstvý náter stien
lepím nové fotky
a rozmýšľam...
...ako vyblednú...