Sklamanie

Socha z piesku,
na ktorú prší.
Tá ruka,
ktorá Ťa nepodrží.
Falošný spev vtákov
a veľmi ťažký okov.
Poznačený hriechom
s nanúteným smiechom,
hrdina tých looserov,
čo majú zbytočných slov.

Keď, sklameš sám seba,
ľutovať Ťa treba?
Keď, druhí Ťa sklamú,
máš ľútosť tú samú?
A či slzy roníš,
lebo zle si volíš?
Keď blížnym ublížiš,
ublížen sa cítiš?
Keď kašleš sa na to,
aspoň mrzí Ťa to?

Slzy, čo tečú Ti po lícach dolu,
očistia snáď dušu hriešnu a chorú.
Ublížiť nechcel si, máš proste smolu,
občas zasejú, aj tam, kde neoorú.

Sklamanie častejšie ako radosť,
mnohokrát cítiš - už mal som fakt dosť.
Láska však príde, jak nezvaný hosť,
slnko zas výde a s tmou zmizne zlosť.