Rezeda

Rezeda

Stôl vymaľovaný z kvetov
pri ňom počúvam piesne
spomienky, radosti s holou vetou
žaluje dusivé tiesne.

Rezedy moje voňajú priťahujú včely
zakliate sú v nich mesiace leta,
zakliate je v nich to, čo sme chceli
nejedna nádej a túžba svätá.

Dúhový obraz pred sebou vidím.
Vystieram po ňom ruky:
lúky— tichý potok — leto cítim
a v izbe kvitnú najkrajšie puky.

Kytica kvetov je pre mňa najkrajšou knihou.
V samotách duše obraciam strany,
škoda, že vädnú trhať ich bolo chybou
chladiaci dotyk ranný.

Šťastie, že spomienky nemôžu zhynúť,
i keď už suché rezedy znejú,
trochu slnka, letného jasu, na pár minút
do chladu nášho života vlejú.